Ako sa vyvinul anarchizmus v Rusku od konca Sovietskeho zväzu. Anarchistické hnutie ako aj iné politické opozičné hnutia sa zrodilo zo svojej tajnej existencie v ZSSR okolo roku 1987 až 1988. Od 50. do 80. rokov 20. storočia, v čase Chruščovovho obdobia „rozmrazovania“ (ottepel) a neskôr, za vlády Brežneva, sa objavili niektoré malé anarchistické skupiny, ktoré boli inšpirované Bakerovským crinedestine. Štátny socializmus a iná literatúra z 10./20. rokov 20. storočia, ktorá sa občas nachádzala v antikvariátoch (hlavnou inšpiráciou však boli samozrejme nespravodlivosti a nesloboda za sovietskeho režimu).

Anarchizmus v Rusku od konca Sovietskeho zväzu

Ale samozrejme, tieto skupiny rozdrvila KGB hneď, ako boli objavené. Začiatkom 70. rokov sa vyskytli aj prípady mládežníckych skupín inšpirovaných európskym a americkým novým ľavicovým radikalizmom z konca 60. rokov. Niektoré myšlienky ovplyvnené anarchistami sa dostali aj do hippie a neskôr punkovej kontrakultúry 70./80. rokov, ale tieto hnutia vo všeobecnosti zostali väčšinou apolitické.

Takže až do 80. rokov 20. storočia neexistovala žiadna pokračujúca anarchistická aktivita, ktorá by trvala dlho – z jednoduchého dôvodu, že každý takýto nesúhlas určite priviedol ľudí, ktorí zastávali také radikálne názory, do väzenia alebo psychiatrickej liečebne.

Ale už od začiatku a polovice 80. rokov existovalo niekoľko malých ilegálnych skupín, ktoré sa neskôr stali jadrom znovu vznikajúceho anarchistického hnutia. V mnohých prípadoch boli tieto skupiny najprv inšpirované marxizmom-leninizmom „nepokazeným Stalinom“, neleninským marxizmom, rôznymi prúdmi socializmu a anarchizmu, ale neskôr sformulovali špecificky anarchistický program.

Ďalším zdrojom znovuobjavujúceho sa anarchistického hnutia bolo šírenie kníh ako Kropotkinove „Spomienky revolucionára“ (takmer jediná Kropotkinova kniha povolená sovietskymi úradmi) alebo úžasné knihy Natálie Pirumovej, sovietskej historičky a akejsi mäkkej disidentky, ktorá sa snažila písať pozitívne o veľkých postavách ruského anarchizmu a socializmu, Kropotin, Baku-H. oficiálna sovietska propaganda.

Jej knihy boli dosť vplyvné a nie je prekvapením, že počas perestrojky bola neoficiálne vyhlásená za „babku ruského anarchizmu“.

Jednou zo skupín, ktorá vznikla v polovici 80. rokov a pravdepodobne najvplyvnejšou, bola moskovská skupina Obschina (Komunita), ktorá vznikla na fakulte histórie Moskovského pedagogického inštitútu. Rovnako ako inde v Rusku, členovia skupiny profitovali z prístupu k historickým archívom, ktoré boli pre verejnosť uzavreté. Predtým tajná marxistická skupina (treba si uvedomiť, že v orwellovskom štáte, ktorým bol ZSSR, bol vplyv oficiálnej ideológie obrovský, zatiaľ čo iné názory a myšlienky boli prísne cenzurované), sa v roku 1987, keď bola oficiálne konštituovaná, stala „nezávislou socialistickou“ skupinou.

K zmene ideológie skupiny prispelo najmä oboznámenie sa s Bakuninovou kritikou štátneho socializmu, ako aj s inými smermi socializmu a anarchizmu.

Obschina bola súčasťou rastúceho „neformálneho“ hnutia (neformaly), čo bol spoločný názov pre všetky aktivity nekontrolované stranami – od skupín, ktoré bránili historické pamiatky pred zničením, cez environmentálne skupiny až po vznikajúce politické organizácie. S nástupom glasnosti a perestrojky sa ideologická kontrola trochu uvoľnila a otvoril sa priestor pre nejakú otvorenú verejnú aktivitu. Obschina bola súčasťou siete socialistických klubov, ktoré vznikali po celej krajine a ktoré boli čiastočne marxistické, čiastočne nemarxistické.

Skupina Obschina do značnej miery formulovala program novej organizácie a vydávala aj pravidelný samizdatový (vlastným nákladom) rovnomenný časopis. Časopis začínal v roku 1987 len s niekoľkými desiatkami výtlačkov na stroji a do roku 1989 sa rozrástol na populárny samizdatový časopis s nákladom niekoľko tisíc (niekedy až 30 000) výtlačkov. KAS nejaký čas slúžil ako spoločná organizácia rôznych anarchistických skupín, ktoré neboli nevyhnutne anarchosyndikalistické. To trvalo približne do roku 1990 až 1991, kedy sa vytvorili aj ďalšie siete a federácie.

Počas deväťdesiatych rokov prežili anarchisti niekoľko kríz. Kedysi bublajúce hnutie radikálnych odporcov sovietskeho komunizmu a kapitalizmu, hnutie v rokoch 1993 až 1994 výrazne upadlo, v súlade so všeobecným trendom oddeľovania sa väčších častí populácie od „politiky“. Treba vziať do úvahy aj to, že anarchistické princípy neboli skutočným presvedčením pre všetkých nováčikov v anarchistickom hnutí, z ktorých mnohí v anarchistických radoch dlho nezostali.

V polovici a koncom deväťdesiatych rokov zostali anarchisti skôr malou sieťou skupín, aktívnych najmä v environmentálnych, protivojnových a niektorých ďalších kampaniach. Jednou z najjasnejších hviezd boli eko-demonštranti, Rainbow Keepers (Khraniteli Radugi), ktorí každé leto organizovali aspoň jeden ekologický protestný tábor, snažiac sa podnietiť boje miestnych komunít, a ktorí medzi tým robili ďalšie eko-protesty.

Koncom 90-tych rokov 20. storočia hnutie mierne vzrástlo, predovšetkým vďaka prílevu mladých ľudí zo vznikajúcej punk/hardcorovej DIY (do-it-yourself) scény. Problémom však zostáva, že len veľmi málo mladých ľudí zostane v hnutí dostatočne dlho na to, aby hnutie malo úžitok z toho, že starnú, sú múdrejší a skúsenejší.

Na konci prvej dekády Putina však Rusko prichádza s absenciou čo i len formálnosti demokratických inštitúcií či politickej opozície, pričom praktiky štátu sú stále represívnejšie.

Ďalším problémom je rast nacistického hnutia v Rusku, ktorý bol nejaký čas v skutočnosti živený vládou, ktorá verila, že dokáže zaviesť a používať nejaký „ovládateľný nacionalizmus“.

Nacistické násilie najmä proti imigrantom, farebným ľuďom, ale aj proti antifašistom, anarchistom a progresívnym sociálnym aktivistom e na vzostupe. Nedávno sme boli svedkami aj vzniku nacistického podzemia, ktorý je čoraz viac teroristickou silou.

V roku 2000 máme v ruskom anarchistickom hnutí v podstate všetky tie isté prúdy, aké môžete nájsť na akejkoľvek inej anarchistickej scéne – od anarchosyndikalistov cez anarchokomunistov až po anarchoindividualistov, feministky, primitivistky, eko-demonštranti, antifašisti.

Ale na rozdiel od hnutia v Taliansku, Francúzsku alebo Španielsku kde by ste v anarchistickom hnutí mali niekoľko generácií jednej rodiny – je anarchistická scéna v Rusku prevažne mladá. Existuje len málo ľudí starších ako 30 až 35 rokov (a veľmi málo ľudí starších ako 40 rokov). Z ľudí, ktorí hnutie začali v 80. rokoch, ostalo len niekoľko ľudí. Problémom zostáva vysoká fluktuácia.

Anarchisti stále vyrábajú samizdatové noviny a časopisy, hoci kvalita a obsah nie sú vždy najlepšie. Ale možno som len mrzutý starý anarchista nad 35 rokov.

Celkovo stále hovoríme o niekoľkých tisíckach aktivistov na celoštátnej úrovni, čo nie je veľa. Anarchisti sú však často hlasným a aktívnym nezávislým hlasom v rámci ruských sociálnych bojov a majú tiež tendenciu sa samostatne organizovať. V porovnaní s 90-tymi rokmi došlo k určitému kvantitatívnemu a kvalitatívnemu rastu anarchistického hnutia a niektoré veľmi živé anarchistické scény dnes možno nájsť nielen v Moskve, Petrohrade a niekoľkých ďalších veľkých mestách, ale vo väčšom počte aj v regionálnych centrách.