Babylon vo svete dramatických zmien. Začiatkom dvanásteho storočia pred Kristom otriasla gréckym svetom a svetom Blízkeho východu séria katastrofických prevratov. O ich príčinách vedci stále veľa diskutujú. Vlny vonkajších útočníkov, dlhotrvajúce suchá, zemetrasenia, kolaps medzinárodných obchodných sietí alebo ich kombinácia patria k mnohým teóriám, ktoré boli navrhnuté.
Bez ohľadu na presnú povahu a príčiny týchto otrasov účinne ukončili dobu bronzovú. Množstvo veľkých centier civilizácie doby bronzovej, vrátane kráľovstva Chetitov, sa zrútilo a Egypt sa stiahol zo svojej angažovanosti v sýrsko-palestínskom regióne a stratil svoje postavenie hlavnej medzinárodnej veľmoci.
Babylon vo svete dramatických zmien, séria katastrofických prevratov
Koniec chetitskej a egyptskej kontroly nad sieťou vazalských štátov na západ od Eufratu mal za následok hlboké zmeny v geopolitickej konfigurácii regiónov, kde sa nachádzali. Stalo sa tak počas storočí takzvanej doby železnej. Teraz vznikli menšie, pôvodne nezávislé kráľovstvá, niektoré nástupcovia bývalých vazalských štátov z doby bronzovej, iné úplne nové základy. V severnej Mezopotámii bolo Asýrske kráľovstvo len málo ovplyvnené podstatnými zmenami, ku ktorým došlo v iných častiach sveta Blízkeho východu, a skutočne na istý čas prekvitalo a rozširovalo svoje územia cez Eufrat. Na konci tisícročia však aj ona upadala a zostala ňou až do svojho oživenia na konci desiateho storočia, keď Novoasýrska ríša začala svoj vzostup k nadvláde.
To všetko nám poskytuje široký kontext pre obdobie babylonských dejín, ktoré preklenulo storočia od pádu dynastie Kassitov v polovici 12. storočia až po vznik novobabylonského kráľovstva koncom siedmeho storočia. V priebehu týchto storočí v Babylonii povstalo a zaniklo množstvo dynastií, z ktorých väčšina bola slabá a mala krátke trvanie, čo odzrkadľovalo častý odliv a príležitostný odliv babylonského politického a vojenského bohatstva. Toto obdobie možno považovať za akúsi zdĺhavú medzihru v dejinách Babylonu, hoci z hľadiska materiálnej kultúry novobabylonské obdobie z nej priamo plynie. Len stručne sa dotkneme niektorých jej hlavných čŕt a vrcholov, ktoré vynikajú v inak slabo zdokumentovanej a do značnej miery nepozoruhodnej fáze babylonského príbehu.
Po skončení dynastie Kassitov vládla v Babylonii línia vládcov nazývaná Druhá dynastia Isin, podľa babylonského zoznamu kráľov (ktorý sa v starovekých babylonských zdrojoch zachoval v niekoľkých verziách). Vlády jeho jedenástich členov (zdá sa, že nie všetci sú vo vzájomnom príbuzenskom vzťahu) trvali od roku 1154 do roku 1027. Napriek jeho názvu sa zdá, že väčšina jeho členov vládla z Babylonu.
Najslávnejší z nich bol štvrtý, Nabuchodonozor I. (okolo 1126 – 1105), ktorý bol obzvlášť známy svojou inváziou do Elamu; v priebehu tohto podniku vyplienil mesto Súsa a získal z neho sochu boha Marduka, ktorú ukoristili Elamiti počas ich invázie do Babylonie pred niekoľkými desaťročiami.
Nabuchodonozorovmu triumfu môžeme do značnej miery pripísať oživenie babylonského nacionalizmu. Toto pokračovalo aj za vlády jeho nástupcu (a mladšieho brata) Marduk-nadin-ahhe (okolo 1100 – 1083), keď došlo k novému vypuknutiu nepriateľstva s Asýriou. Inak vieme veľmi málo o moci dynastie Isin v Babylonii. Nepoznáme ani okolnosti, ktoré viedli k jeho nahradeniu jedným zo Sealandu na ďalekom juhu Babylonie.
Nový režim, takzvaná dynastia „Second Sealand“, mala troch vládcov (možno kassitského pôvodu, súdiť podľa ich mien) a trvala len dve desaťročia (asi 1026 – 1006), kým aj ona zmizla do zabudnutia. Potom nasledovala postupnosť vo všeobecnosti bezvýznamných dynastií, počnúc dynastiou Bazi (okolo 1005 – 986), ktorá mala troch panovníkov, tiež kasitského pôvodu, a po ktorej nasledovala takzvaná „dynastia Elamitov“ (okolo 985 – 980). ), ktorá mala len jedného kráľa.