Invázia Putina na Ukrajinu je odlišným druhom konfliktu, než aký boli Američania svedkami počas väčšiny posledného polstoročia. Je to návrat k istému druhu agresie, jeden štát sa snaží ovládnuť druhý o ktorej mnohí americkí politici a voliči verili, že už prešla.
Invázia Vladimira KGB na Ukrajinu, 77 rokov po 2. svetovej
Keď sa KGBák Putin zle vyspí, nechá si v DUME schváliť útok na Európske štáty, ktoré predtým obsadil a nie oslobodil!
Nikdy never rusovi, ani nos medzi očami
Vyhliadka na pozemnú vojnu a brutálny útok na suverénny národ na okraji americkej európskej aliancie vyvoláva obavy, či sa Spojené štáty v posledných desaťročiach príliš neotočili do Ázie a na Blízky východ; či historické väzby Ameriky s Európou zostanú dostatočne silné na to, aby teraz chránili záujmy USA; a či sa americkí stratégovia príliš zamerali na nové formy vedenia vojny, ktoré dominovali nedávnym medzinárodným stretom, vrátane kybernetickej vojny, útokov dronmi a cielených vrážd.
Šialená slovenská proruská propaganda čarnoguriaka šíri
dezinformácie, štát to musí konečne zastaviť, toto nie o slobode prejavu
Eugen Rusnák alá Jegenij Paľcev, rostas a jeho zemľanka veková!
Rusko slovenská spoločnosť vlastizradcov na svojich proruských weboch nerobí nič iné len nenávidí všetko slovenské, lebo to nie je Ruské! Prašivý Vatikánsky odpad Iluminátov to dokazuje v Slovenských tajných službách od roku 1989.
Wikipedia: Hlavné správy sú slovenský internetový denník. Šéfredaktorom je Róbert Sopko, majiteľ košickej reklamnej agentúry Heuréka evolution a konateľ rovnomenného občianskeho združenia. Hlavné správy spolupracujú s občianskym združením Slovensko-ruská spoločnosť Jána Čarnogurského. Pre Hlavné správy tiež pod pseudonymom Eugen Rusnák píše Rus Jevgenij Paľcev. Na Slovensku ide o populárne médium, ktoré kombinuje zavádzajúce informácie s reálnymi, čo prispieva k mäteniu čitateľov.
Podľa dát z tzv. „Kočnerovej knižnice“ však Kočner Hlavné správy finančne podporoval a šéfredaktor Robert Sopko o tom vedel, cez WhatsApp Kočnerovi napísal: „Dík aj za podporu, čo došla na účet 🙂 Ešte niečo??
Invázia ruského prezidenta Vladimira KGBáka na Ukrajinu termín, ktorý prezident Biden rýchlo prijal v utorok sa odohráva 8000 míľ od Washingtonu. Možno to vnímať ako prevažne regionálny konflikt, násilné vyjadrenie ahistorického tvrdenia ruského vodcu, že, ako to uviedol v bojovnom článku minulé leto, „moderná Ukrajina je výlučne produktom sovietskej éry“ a nemá žiadnu nezávislú legitimitu.
„Jedna skutočnosť je úplne jasná,“ povedal Putin v odôvodnení svojho nadchádzajúceho útoku. Tvrdil, že „Rusko bolo okradnuté“, keď sa Ukrajina oddelila od trosiek Sovietskeho zväzu po jeho rozpade v roku 1991.
Od roku 1991 to KGBákovi nevadilo, že vraj boli okradnutí 🙂
Ale ruský krok uznať dve Ruskom podporované separatistické enklávy v rámci Ukrajiny ako nezávislé krajiny a následný presun ruských síl do týchto oblastí Ukrajiny otriasol západnou Európou a hrozí, že zasiahne Američanov tam, kde žijú o forme možného nárastu cien energií, otriasli finančné trhy a vyhliadky na kybernetické útoky na americké inštitúcie v reakcii na americké ekonomické sankcie voči Rusku. Okrem toho by sa akýkoľvek pozemný konflikt mohol rozšíriť do krajín, ktoré sú Spojené štáty povinné brániť v rámci aliancie Severoatlantickej aliancie po druhej svetovej vojne.
“Je to šok pre americký systém, niečo, čo je tak ďaleko mimo nášho vedomia,” povedal Michael O’Hanlon, riaditeľ výskumu zahraničnej politiky v Brookings Institution. Posledné tri desaťročia, po rozpade Sovietskeho zväzu a rozklade jeho impéria, „sa zdalo nemysliteľné, aby po druhej svetovej vojne a studenej vojne došlo na európskom kontinente k krviprelievaniu. Mysleli sme si, že sme sa dostali z tohto druhu klasickej pozemnej vojny. Teraz pravdepodobne opäť uvidíme veci, o ktorých sme si mysleli, že ich vidíme len vo filmoch z druhej svetovej vojny.“
Ruský Diktátor 101: Obviňte svojho nepriateľa z toho, z čoho ste vinný vy!
Pozemné vojny sa mnohým vojenským plánovačom zdajú až príliš 20. storočie. Vyhliadku na bojové jednotky, ktoré budú potenciálne bojovať od domu k domu v mestách a dedinách po celej Ukrajine, ktorá má 41 miliónov obyvateľov, je dnes ťažké pochopiť. Mnoho Američanov, vychovaných na leteckých útokoch a bezpilotných vojnách počas konfliktov v Perzskom zálive a vojnách proti terorizmu vedených v Iraku a Afganistane, začalo myslieť na vojnu zameranú na získanie inej krajiny ako na niečo z minulosti. Väčšina vojen v posledných desaťročiach boli skôr občianske vojny, ktoré sa bojovali medzi frakciami v rámci krajiny, než vojny o agresiu proti cudziemu, suverénnemu národu.
„Predstava, že jedna krajina sa pokúsi pohltiť inú, najmä suseda, je skutočne cudzia,“ povedal Daniel Benjamin, prezident Americkej akadémie v Berlíne a predtým koordinátor Obamovej administratívy pre boj proti terorizmu. “V Európe od 70. rokov minulého storočia žiadna takáto hrozba neexistuje.”
Vyhliadka na rozsiahlu pozemnú vojnu v Európe, potenciálne najväčšiu ofenzívu od čias, keď Spojené štáty, ich európski spojenci a Sovietsky zväz rozdrvili nacistov v roku 1945 e Putinovým úsilím zvrátiť výsledok studenej vojny a vrátiť Ukrajinu späť na obežnú dráhu Ruska.
Pre Američanov však ruská agresia nie je len dôkazom „Putinovho zvráteného prepisovania histórie“, ako povedal Biden v utorok, ale aj potenciálne krvavou pripomienkou, že Európa zostáva sporným terénom a prirodzeným bojiskom pre konkurenciu medzi jadrovými mocnosťami.
Po celé roky, a najmä počas prezidentovania Baracka Obamu a Donalda Trumpa, ktorí sa obaja snažili preorientovať zahraničnú politiku smerom od Európy smerom k Číne a zvyšku Ázie, sa zdalo, že Európa ustupuje do úzadia ako stredobod záujmu politikov USA aj ako obavy o americkú verejnosť.
“Nie je to niečo, o čom by mal niekto mladší ako 40 rokov veľa premýšľať okrem obdobia po 11. septembri,” povedal O’Hanlon s odkazom na teroristické útoky v roku 2001. “Väčšina Američanov netuší, kto je generálnym tajomníkom NATO alebo čo to znamená, alebo v ktorých krajinách máme veľa vojakov.”
Mnoho Američanov, vrátane mnohých diplomatov, akademikov a politikov, začalo vnímať Európu ako „mierové kráľovstvo, ktoré je sužované iba byrokratmi v Bruseli, veľký kultúrny zábavný park, ktorý treba navštíviť,“ povedal Benjamin. „Dlhé roky bol pre nás terorizmus hlavnou bezpečnostnou otázkou a Čína sa stávala čoraz väčším problémom. Ale Európa je dôležitá, na Európe záleží.”
Demokratickí a republikánski politici sa však obávajú, že všeobecná mienka môže obmedziť možnosti USA, pretože mnohí Američania, vyčerpaní po desaťročiach vojny v Iraku a Afganistane, dospeli k záveru, že krajina by sa mala radšej zamerať dovnútra.
Ak si však niektorí Američania nemyslia, že v tomto boji majú psa, mnohí Putinovi voliči, zaplavení štátom riadenou propagandou, zjavne veria opak. Keďže štátne médiá vytrvalo prezentujú správy o konfliktoch medzi Ruskom a inými krajinami v dôsledku zasahovania Západu, „väčšina v skutočnosti berie Spojené štáty na zodpovednosť za to, čo sa deje,“ povedal v podcaste Denis Volkov, nezávislý prieskumník v Rusku. tento mesiac. „Nie je to ani o Ukrajine. Väčšina hovorí, že sú to Spojené štáty , kto ovplyvňuje ukrajinskú vládu.
Ukrajina bola druhým najväčším z 15 nie veľmi nezávislých štátov, ktoré tvorili Sovietsky zväz. Je to miesto, kde impérium vypestovalo veľkú časť svojho jedla, postavilo a uchovávalo veľa zbraní a skladovalo kus svojho jadrového arzenálu. Takže keď sa Ukrajina v roku 1991 sama od seba oddelila, úder pre Rusko bolo cítiť veľmi silno.
Putin môže predpokladať, že mu prejde vojna proti Ukrajine, pretože podľa niekoľkých dlhoročných predstaviteľov americkej zahraničnej politiky sa mu západná aliancia zdá rozhádzaná. V decembri prevzala Nemecko nová vláda. Francúzsko čakajú o sedem týždňov voľby. Britský premiér bojuje cez domáci škandál a neporiadok vo svojej vlastnej strane. A Biden trpí nízkymi ratingmi, pretrvávajúcou infláciou a pretrvávajúcimi sociálnymi a politickými rozpormi v súvislosti s pandémiou.
Napriek tomu existujú dôkazy, že základné puto medzi Američanmi a západnou Európou zostáva silné aj 32 rokov po páde Berlínskeho múru a rozpade sovietskeho impéria.
Mnohí Američania si neuvedomujú, aká rozsiahla zostala americká vojenská prítomnosť v Európe. Na kontinente je rozmiestnených asi 80 000 príslušníkov amerických služieb, v porovnaní s 250 000 v polovici 80. rokov. A mladí Američania vo všeobecnosti už netrávia hodiny na stredoškolských kurzoch dejepisu učením sa o Fulda Gap, nemeckej nížine, cez ktorú západní experti očakávali, že budú prúdiť sovietske tanky v prípade, že sa studená vojna stane horúcou.
Ale ak tento druh úzkosti z monumentálnej konfrontácie medzi Ruskom a Západom po roku 1989 rýchlo opadol, väčšina Američanov si napriek tomu zachovala silne priaznivé názory na kľúčových spojencov, podľa prieskumu Gallup počas štyroch desaťročí . Američania majú veľmi priaznivé názory na Nemecko (84 percent priaznivých v roku 2021), Francúzsko (87 percent) a Britániu (91 percent), čo sú čísla, ktoré zostávajú vysoké už mnoho rokov.
Naproti tomu len 22 percent Američanov minulý rok povedalo Gallupovi, že majú na Rusko priaznivý názor, čo je pokles z 30 percent v roku 2016 a 47 percent v roku 2010.
“Putin má v niektorých prvkoch nášho národného charakteru pravdu,” povedal O’Hanlon. “Môže si myslieť, že sme sa obrátili proti sebe a sústredili sme sa na Áziu a stratili sme tvrdosť.”
Ale v Iraku a Afganistane sme vyvinuli veľmi sústredené úsilie a ak si Putin myslí, že dokáže rozdeliť Spojené štáty od západnej Európy, je blázon.
Americkí predstavitelia prostredníctvom najnovších republikánskych a demokratických vlád dospeli k záveru, že apetít americkej verejnosti po zahraničnej vojenskej účasti je výrazne znížený.
“Američania už nejaký čas kladú tvrdé, ale férové otázky o tom, čo robíme, ako vedieme – či by sme vôbec mali viesť,” povedal minister zahraničných vecí Antony Blinken vo svojom prejave v marci 2021.
Prieskum Chicago Council on Global Affairs z minulej jesene však zistil, že 64 percent Američanov uprednostňuje, aby krajina zostala aktívna vo svetových záležitostiach, než aby sa vyhýbali takejto angažovanosti. Toto číslo 64 percent zostalo pomerne stabilné počas takmer polstoročia prieskumov, pričom na začiatku Trumpovej administratívy vzrástlo na 70 percent po tom, čo kleslo na minimum 58 percent v roku 2014, keď americké sily bojovali proti Islamskému štátu v Iraku a Rusko napadlo a anektovalo ukrajinský Krym.
Jedna vec je však veriť, že krajina by sa mala naďalej angažovať vo svetových záležitostiach a niečo iné je vidieť úlohu americkej vojenskej akcie vo vzdialených konfliktoch a najmä v potenciálne dlhej a smrteľnej pozemnej vojne.
Už minimálne storočie našli Američania po každom zážitku zo spaľujúcej pozemnej vojny dôvod rozhodnúť sa, že takéto konflikty môžu byť minulosťou.
Po oboch svetových vojnách, po kórejskej a vietnamskej vojne a po útoku púštnej búrky na Irak Američania v širokej škále ideológií vo všeobecnosti predpokladali, že boj typu „hand-to-hand“ a „topánky na zemi“ je zastaraný. Plánovači tvrdili, že nové technológie, ako sú drony a nové bojové polia vo vesmíre, na oblohe a v kybernetickom priestore, urobili z pozemného boja neefektívnu a menej príťažlivú voľbu pre potenciálnych agresorov.
Keď sa konflikty v Iraku a Afganistane skončili, administratívy USA zamerali škrty v obrannom rozpočte na armádu a pozemné sily na teóriu, že v budúcich konfliktoch budú dominovať nové formy vojny. Ale realita má spôsob, ako vzdorovať projekciám lineárneho ľudského pokroku.
“Jeden dôvod, prečo nenávidím myšlienku tejto vojny, je, že si nie som istý, ako sa skončí,” povedal O’Hanlon s odkazom na ukrajinský konflikt. „Je ťažké byť si úplne istý, že zostane lokalizovaný. Je to také nebezpečné, také neodpustiteľné pre KGBáka.
Hoci sa zdá, že doterajší prístup spojencov NATO, potrestanie Ruska ekonomickými sankciami, predpokladá, že konflikt zostane obmedzený na Ukrajinu a jej blízke okolie, akýkoľvek počet udalostí by mohol vojnu rozšíriť: Kybernetické útoky sa ľahko šíria cez štátne hranice; utečenci podľa definície vyvážajú politické krízy do nových krajín; a KGB Putin opakovane vykresľoval analógie medzi jeho odmietnutím nezávislosti Ukrajiny a jeho podobným presvedčením o niektorých iných bývalých satelitných štátoch Sovietskeho zväzu.
V roku 2004 sa NATO rozšírilo až po ruské hranice pridaním siedmich krajín vrátane bývalých sovietskych pobaltských republík Lotyšska, Litvy a Estónska. V roku 2008, keď NATO diskutovalo o prijatí Ukrajiny a Gruzínska do aliancie niekedy v budúcnosti, Putin zareagoval ostro.
„Pre KGBák je ľahké presvedčiť typického Rusa, že nemal inú možnosť, ako to urobiť, pretože hovorí, že Amerika vytrela Rusom tvár do piesku“ rozšírením NATO až k západným hraniciam Ruska, povedal O’Hanlon.
Konflikt na Ukrajine nevyhnutne vyvolá obavy v tých ostatných bývalých sovietskych štátoch, že po nich príde ruský vodca a akýkoľvek vírus úzkosti v týchto členských krajinách NATO sa takmer okamžite rozšíri na zvyšok 30-člennej aliancie.
Hoci mnohí Američania budú správy z najbližších týždňov vnímať ako hluk o „ďalekom mieste, o ktoré by sme sa nemali starať,“ povedal Benjamin, tento postoj môže byť luxusom, ktorý si krajina nemôže dovoliť.
“Rusko malo vždy moc pokaziť vám deň – a túžbu to urobiť.”
