Katarský hrad Montségur bola posledná bašta Katarov vo Francúzsku. Katari ktorí viedli veľmi jednoduché životy. Radšej sa schádzali pod holým nebom alebo v bežných domoch ako v kostoloch, a hoci mali administratívnu hierarchiu, ktorá zahŕňala biskupov, všetci pokrstení členovia boli duchovne rovní a považovaní za kňazov. Tento hrad Montségur bol dôležitým medzníkom pátrania Otta Rahna po Svätom Gráli.

Možno prekvapivejšie pre tie dni bol ich dôraz na rovnosť pohlaví, hoci kultivovaný Languedoc mal už k ženám osvietenejší vzťah, ako bolo bežné. Boli to vegetariáni, ktorí jedli ryby a pacifisti a verili v určitú formu reinkarnácie. Boli tiež potulnými kazateľmi, cestovali vo dvojiciach a žili v chudobe a jednoduchosti.

V mnohých ohľadoch by sa Dobrí ľudia javili tak, že pre nikoho nepredstavujú žiadnu hrozbu okrem Cirkvi. Táto organizácia našla množstvo dôvodov na prenasledovanie Katarov. Hlučne sa stavali proti symbolu kríža a vnímali ho ako hroznú a chorú pripomienku nástroja, ktorý Ježiša umučili na smrť.

Hrad Montségur, Otto Rahn, Katarský Svätý Grál

Nenávideli celý Vatikánsky kult mŕtvych a s ním spojeným obchodom s relikviami hlavným prostriedkom na lemovanie pokladní Ríma v ich dobe

. Ale hlavným dôvodom, prečo sa Katari dostali do konfliktu s Cirkvou, bolo to, že odmietli uznať pápežovu autoritu. V priebehu dvanásteho storočia rôzne cirkevné koncily katarov odsúdili, ale nakoniec v roku 1179 boli oni a ich ochrancovia vyhlásení za „anathemu“.

Až do tohto bodu vyslala Cirkev konkrétnych misionárov vtedajších talentovaných rečníkov, aby sa pokúsili získať späť Languedocianov k „pravej viere“, ale tieto misie boli pozdravené apatiou. Dokonca aj veľký svätý Bernard z Clairvaux (1090-1153) bol poslaný do tejto oblasti, len aby sa podráždene vrátil svojou neústupnosťou. Je však príznačné, že jeho správa pre pápeža sa postarala o vysvetlenie toho, že zatiaľ čo sa katari doktrinálne mýlia, ak by ste „mali preskúmať ich spôsob života, nenájdete nič viac neodvolateľné.“ Mal to byť spoločný rys že aj nepriatelia Katarov museli uznať, že ich životný štýl bol ukážkový.

Hrad katarov, Montségur, Otto Rahn, Svätý Grál, tisíce Katarov skončili svoje dni upálením
Napokon v roku 1207 stratil pápež Inocent III. trpezlivosť a exkomunikoval grófa z Toulouse Raymonda VI., Pretože nepodnikol kroky proti heretikom. Bol to zjavne nepopulárny krok, pretože pápežský legát, ktorý priniesol túto správu, bol zabitý jedným z Raymondových rytierov. Toto bola posledná kvapka: pápež vyhlásil totálnu krížovú výpravu proti Katarom a proti tým, ktorí ich podporovali a sympatizovali s nimi. Križiacka výprava bola povolaná 24. júna 1209 v deň sviatku svätého Jána Krstiteľa.

Až do tohto bodu boli všetky križiacke výpravy povolané proti moslimom proti zahraničným „divochom“, ktorí žili v krajinách tak vzdialených, že boli doslova nepredstaviteľné.

Túto križiacku výpravu však mali viesť kresťania proti kresťanom, takmer pred pápežovými dverami. Existuje veľká šanca, že niektorí križiaci môžu osobne poznať heretikov, ktorých prísahou vyhladiť mali.

Albigénska križiacka výprava

Tá sa začala v Béziers roku 1209, postupovala s maximálnou brutalitou, pretože mesto za mestom padlo pod vojakov pod vedením Simona de Montforta. Kampaň trvala do roku 1244, čo je pre križiakov nezanedbateľné obdobie, keď mohli robiť to najhoršie. Sú miesta v Languedocu, kde až dodnes meno Simon de Montfort vyvoláva reakciu zmiešaného strachu a nenávisti.

V tom čase sa zjavne náboženské dôvody kampane čoskoro spojili s cynickejšími politickými motívmi. Väčšina križiakov pochádzala zo severu Francúzska a bohatstvo a moc Languedocu bolo príliš atraktívne na to, aby sa dalo ignorovať. Na začiatku križiackej výpravy sa táto oblasť mohla tešiť značnej nezávislosti; nakoniec to bola určite súčasť Francúzska.

Táto epizóda v európskych dejinách bola podľa štandardov kohokoľvek veľmi významná.

Bola to nielen prvá európska genocída, ale aj zásadný krok v zjednotení Francúzska a poskytla priamy impulz za vznikom inkvizície.

Podľa nášho názoru je však albigénska križiacka výprava oveľa viac ako zvedavo zabudnutá kampaň zverstva.

Katari boli pacifisti, ktorí tak pohŕdali ‚špinavou obálkou tela‘, že ju túžili zhodiť, aj keď prostriedky na to znamenali mučenícku smrť upálením zaživa.

Počas kampane nespočetné tisíce Katarov skončili svoje dni upálením a na mnohých z nich nebolo vidno ani najmenšie zdesenie alebo strach, keď sa tomu postavili.

Niektorí zjavne išli ďalej a neprejavovali bolesť. To bolo obzvlášť pozoruhodné vo finále obliehania ich posledného útočiska.

Ale aj keď tí, ktorí nie sú trénovaní, môžu mať ťažké stúpanie, nie je to nič v porovnaní s cestou na vrchol „zámku“ Montségur. Kamenná citadela, ktorú je takmer nemožné zdolať, leží na závratných výškach skalnatej hory, zhruba v tvare staromódneho cukrového bochníka s výhľadom na dedinu a údolie, ktoré je nebezpečné pravidelnými pádmi skál z útesov.

Značky v niekoľkých jazykoch varujú pred unáhlenými pokusmi o výstup na zámok tých, ktorých výdrž je na pochybách: dokonca aj bronzoví turisti to považujú za mimoriadne náročné. Je ťažké si predstaviť, ako sa katari a ich zásoby dostali na vrchol. Keď už tam však boli, bolo pomerne ľahké to odsedieť, pretože križiaci so všetkým brnením a koňmi sa nemohli ani pokúsiť o výstup.

Začiatkom 40. rokov 12. storočia, keď križiaci nútili utiecť zvyšných Katarov čoraz ďalej do podhoria Pyrenejí, sa ich sídlom stal Montségur. Ako domov pre asi 300 katarov, najmä však ich vodcov, to bola trblietavá cena pre pápežových mužov. Francúzska kráľovná Blanche Kastílska zdôraznila význam Montséguru, keď písala o jeho zajatí „[musíme] odrezať hlavu draka“.

Počas desiatich mesiacov obliehania došlo k kurióznemu úkazu. Niekoľko vojakov prešlo ku Katarom i napriek určitým znalostiam, ako by sa to pre nich skončilo. Čo mohlo byť príčinou tohto bizarného zbehu? Niektorí tvrdia, že príkladné správanie Katarov ich zaujalo natoľko, že prešli hlbokým vnútorným obrátením.

Ako sme videli, katari pristupovali k svojej istej smrti mučením nielen so stoicizmom, ale s úplným pokojom ba dokonca sa hovorí, že aj keď okolo nich začali plamene skutočne krúžiť. Pre tých, ktorí si pamätajú sedemdesiate roky 20. storočia, to okamžite pripomína strašidelný obraz budhistického mnícha, ktorý sa imobilizuje na protest proti vojne vo Vietname. Sedel úplne pokojne, v tranze zrodenom z dlhého tréningu a nepredstaviteľnej disciplíny, keď ho oheň zabil.

A katari sa vedome pripravovali na smrť, dokonca zložili prísahu, ktorá konkrétne sľúbila ich vernosť viere tvárou v tvár všemožnému mučeniu. Praktizovali tiež podobnú tranzovú techniku, ktorá im umožnila prekonať tie najextrémnejšie agónie? Toto tajomstvo bolo určite niečo, čo chceli vojaci od nepamäti vedieť.

Nech už je to akokoľvek, pád hradu vytvoril mnoho ďalších trvalých záhad, ktoré vyvolávali fascináciu po celé generácie, vrátane nacistických hľadačov pokladov a osôb hľadajúcich Svätý grál.

Najtrvalejšia záhada všetkého sa týka takzvaného Pokladu katarov, ktorý sa štyrom z nich podarilo uniesť v noci pred zmasakrovaním zvyšku.

Týmto neohrozeným kacírom sa nejako podarilo utiecť, keď ich uprostred noci spustili na lanách cez obzvlášť strmú stranu hory.

Hoci sa formálne vzdali 2. marca 1244, z dôvodov, ktoré sa nikdy nevysvetlili, dostali povolenie zostať v citadele ďalších pätnásť dní. Niektoré záznamy idú ďalej a popisujú ich tak, že skutočne zbehli z kopca dole a skočili do čakajúcich ohňov v poli dole. Špekuluje sa, že požiadali o tento čas navyše, aby mohli vykonať nejaký rituál, ale nikto sa nikdy nedozvie pravdu o veci.


Otto Rahn, Svätý Grál

Presná povaha katarského pokladu je vecou energetických špekulácií. Súdiac podľa nebezpečnej cesty, ktorú šli títo štyria utečenci, ťažko to mohli byť vaky z ťažkých zlatých prútov.

Niektorí špekulujú, že to bol samotný Svätý grál alebo nejaký iný rituálny predmet veľkého významu, iní tvrdia, že to malo podobu spisov alebo znalostí, alebo dokonca, že štyria Katarovia boli sami o sebe nejakým spôsobom dôležití.

Mohli predstavovať líniu autority, možno dokonca doslova stelesňujúcu legendárnu Ježišovu pokrvnú líniu.

Otto Rahn, Svätý Grál, Katarov

Ak by však katarský poklad bol skutočne tajným poznaním, akú formu by mohol mať? Čomu katari vlastne verili?

Je ťažké vyhodnotiť ich vieru s akoukoľvek presnosťou, pretože zanechali málo písomných záznamov a veľa z toho, o čom sa údajne verilo, pochádza zo spisov ich nepriateľov z inkvizície.

A ako Walter Birks a R.A. Gilbert múdro poukázal vo svojej knihe, príliš veľký dôraz sa kládol na ich domnelú teológiu, keď s najväčšou pravdepodobnosťou lákadlom bol práve ich životný štýl. Náboženstvo napriek tomu vyrastalo z konkrétneho pohľadu na svet a jeho presný pôvod zostáva diskutabilný.


Ako je to mažné, že masového vraha Innocenta III, dodnes cirkev neexkomunikovala??
Hrobka Innocenta III. Ako je môžné aj v 21. storoči, že toho masového vraha Innocenta III vlastných kresťanov, dodnes cirkev neexkomunikovala
Odpoveď: Museli by exkomunikovať všetkých!

WORLD'S BIGGEST BMX STORE

WORLD'S BIGGEST BMX STORE