Najstarším židovským mysticizmom podľa Sholema je tzv. trónny mysticizmus. Čo bolo ústrednou témou týchto najstarších mystických doktrín v rámci judaizmu? V tomto bode nie sú možné žiadne pochybnosti: najstarším židovským mysticizmom je trónny mysticizmus. Jeho podstatou nie je pohltená kontemplácia Božej skutočnej podstaty, ale vnímanie Jeho objavenia sa na tróne, ako ho opísal Ezechiel a poznanie tajomstiev nebeského trónneho sveta.
Najstarším židovským mysticizmom je trónny mysticizmus
ako ho opísal Ezechiel
Stalo sa v tridsiatom roku, štvrtý (mesiac), piaty deň mesiaca, keď som bol medzi zajatcami pri rieke Chobar, otvorili sa nebesia a videl som nebeské videnie. Piaty deň mesiaca – bol to piaty rok od zajatia kráľa Joachina – prehovoril Pán ku kňazovi Ezechielovi, synovi Buziho, v chaldejskej krajine pri rieke Chobar; tam sa vzniesla nad neho Pánova ruka.
Ámen tma, strach a hrôza, súdruh Pán hádam neprišiel na elektičke v ohni skratov od hrdze 🙂
No chudák Ezechiel čo si tak mohol myslieť so svojimi vedomosťami akurát tak nejakého rybára, keď uvidel mimozemský koráb 🙂 Menšie pokračovanie v bedákaní Gershoma Sholema.
Svet trónu je pre židovského mystika tým, čím je pleroma, „plnosť“, svetlá sféra božstva s jeho mocnosťami, eónmi, archónmi a panstvom pre helenistických a ranokresťanských mystikov obdobia, ktoré sa v dejinách náboženstva objavuje pod mená gnostikov a hermetikov.
Židovský mystik, hoci je vedený podobnými motívmi ako oni, predsa vyjadruje svoju víziu z hľadiska svojho vlastného náboženského pozadia. Už existujúci Boží trón, ktorý stelesňuje a je príkladom všetkých foriem stvorenia, je zároveň cieľom a témou jeho mystickej vízie. Od štrnástej kapitoly Etiópskej knihy Enochovej, ktorá obsahuje najstarší popis trónu v celej tejto literatúre, vedie dlhý sled mystických dokumentov najrozmanitejšieho charakteru* k extatickému opisu sveta trónu.
V traktátoch vizionárov z Merkaby, na ktoré teraz musíme obrátiť našu pozornosť. Z interpretácie trónneho sveta ako skutočného centra všetkého mystického rozjímania je možné odvodiť väčšinu konceptov a doktrín týchto starovekých mystikov. Nasleduje teda exkurzia cez množstvo variácií na jednu tému, ktorá tvorí ich spoločný východiskový bod 🙂
Zdá sa, že vynikajúce dokumenty hnutia boli upravené v piatom a šiestom storočí, keď jeho duch bol ešte živý a energický. Je ťažké určiť presné dátumy rôznych spisov, ale všetko poukazuje na obdobie pred expanziou islamu. Svet, ktorý sa odráža v tejto literatúre, vyvolal v mysliach nejedného učenca porovnania so vzorom byzantskej spoločnosti.
Nie je však dôvod predpokladať, že opisy nebeského trónu a nebeského dvora jednoducho odrážajú všednú realitu byzantského alebo sasánovského dvora, už len preto, že korene ich ústrednej témy siahajú príliš ďaleko do minulosti na takúto hypotézu. Zároveň nemožno dôvodne pochybovať o tom, že atmosféra týchto spisov je v súlade so súčasnými politickými a spoločenskými pomermi.
Všetok náš materiál je vo forme krátkych traktátov alebo roztrúsených fragmentov rôznej dĺžky od toho, čo mohli byť objemné diela; okrem toho je tam veľa takmer beztvarej literárnej suroviny. Veľká časť tejto literatúry ešte nebola publikovaná a história mnohých textov stále čaká na objasnenie.
Väčšina traktátov sa nazýva „Knihy Hekhaloth“, t.j. opisy hekhaloth, nebeských siení alebo palácov, ktorými vizionár prechádza a v siedmom a poslednom z nich sa týči trón božskej slávy. Jedna z nich, ktorej názov „Kniha Henochova“ zrejme patrí do veľmi neskorého obdobia, bola upravená v roku 1928 švédskym učencom Hugom Odebergom.
Ešte dôležitejšie ako táto kniha sú takzvané „Väčší Hekhaloth“ a „ Malý Hekhaloth“. Hebrejský text oboch traktátov je dostupný, žiaľ, len vo veľmi skorumpovaných vydaniach, ktoré stále čakajú na kritické vydanie, rovnako ako na preklad. Ak by sa táto úloha ujala, vrhlo by sa veľa svetla na prekvapivú a pozoruhodnú kapitolu v dejinách starovekého gnosticizmu.
V súčasnom kontexte, keď sa náš hlavný záujem obmedzuje na myšlienky mystikov, ktorí boli autormi týchto spisov, nie je priestor na diskusiu o dosť zložitých otázkach spojených s pravdepodobným pôvodom a skladbou týchto textov. Názory na túto tému sa dosť líšia od veľmi vedeckej interpretácie, ktorú predložil Odeberg.
Zdá sa mi, píše Shole, že takzvaná „Tretia kniha Enocha“, ktorú Odeberg pripisuje tretiemu storočiu, patrí do neskoršieho obdobia ako „Väčší Hekhaloth“, najstarší text, ktorý máme k dispozícii, v ktorom rabín Akiba vystupuje ako hlavný rečník. Texty „Veľkého Hechalothu“, s rabínom Izmaelom ako rečníkom, pozostávajú z niekoľkých rôznych vrstiev.
Zahŕňajú dokonca aj kompiláciu materiálov — najmä v kapitolách 17 až 23, ktoré čiastočne siahajú do druhého storočia; ale v ich súčasnej podobe, vrátane určitých apokalyptických zjavení, sotva mohli byť upravené pred šiestou. Vo všeobecnosti tieto dokumenty odrážajú rôzne štádiá vývoja, hoci niektoré z nich mohli koexistovať s inými.
V tomto prúde sa víri veľa vzácneho starého materiálu; nemálo narážok na myšlienky zjavne bežné v týchto kruhoch pre nás nemá žiadny význam. Ale to, čo nás zaujíma predovšetkým, duchovná fyziognómia a náboženská mentalita týchto skupín, je dostatočne jasné a zrozumiteľné.
V tejto súvislosti je potrebné poznamenať jeden dôležitý bod: najdôležitejšie z týchto starých traktátov a kompilácií, ako je „Väčší“ a „Menší“ Hekhaloth, sú presne tie, ktoré sú takmer úplne bez exegetického prvku. Tieto texty nie sú midrašim, t. j. výkladom biblických pasáží, ale literatúrou sui generis s vlastným zámerom. Sú to v podstate opisy skutočnej náboženskej skúsenosti, pre ktorú sa v Biblii nehľadá žiadna sankcia.
Stručne povedané, patria skôr do jednej triedy s apokryfmi a apokalyptickými spismi než s tradičným Midrašom. Je pravda, že vízia nebeskej ríše, ktorá tvorí ich hlavnú tému, pôvodne vychádzala zo snahy premeniť to, o čom sa náhodne zmieňuje Biblia, na priamu osobnú skúsenosť; podobne aj základné kategórie myslenia, ktoré sa objavujú v opise Merkaby, sú odvodené z toho istého biblického zdroja.
Ale napriek tomu sa tu človek stretáva s úplne novou a nezávislou duchovnou a náboženskou náladou; až v neskorších štádiách hnutia, ktoré pravdepodobne zodpovedajú jeho postupnému úpadku, spisy ukazujú návrat k exegéze pre seba samého.
Opisy kontemplácie Božej „Slávy“ a nebeského trónu používajú terminológiu, ktorá sa v priebehu storočí menila. V období Mišny sa zvyčajne odkazuje na teozofické „Štúdium slávy“ alebo „Pochopenie slávy“, dokonca nachádzame zvláštny výraz „Employment of the Glory“ v súvislosti s rabi Akibom, ktorý bol uznaný za hodného toho.
Neskôr sa v traktátoch Hekhaloth zvyčajne hovorí o „vízii Merkaby“. Sféra trón, „Merkaba“, má svoje „komnaty“ a neskôr aj „paláce“ – koncepcia cudzia Ezechielovi a predchádzajúcim spisovateľom všeobecne. Podľa aggadskej tradície zo štvrtého storočia mal Izák videnie o Morii, v momente, keď sa Abrahám chystal vykonať obeť, v ktorej jeho duša vnímala „komory Merkaby“ sa tiež interpretuje odlišne.
V ranej literatúre autori vždy hovoria o „výstupe na Merkabu“, čo je obrazová analógia, ktorá sa nám zdá prirodzená. „Malý Hekhaloth““ zdôrazňuje tento „výstup“ a ten istý termín sa opakuje v niekoľkých odľahlých pasážach „Veľkého Hekhaloth“ a v úvode „Knihy Henochovej“.
Ale z dôvodov, ktoré sa stali nejasnými, medzitým celá terminológia prešla zmenou – ťažko povedať, kedy presne, pravdepodobne okolo roku 500. Takmer vo všetkých neskorších spisoch sa vizionárska cesta duše do neba vždy označuje ako „zostup do Merkaby“. Paradoxnosť tohto pojmu je o to pozoruhodnejšia, že podrobný opis mystického procesu však dôsledne využíva metaforu vzostupu a nie zostupu.
Mystici tejto skupiny sa nazývajú Yorde Merkabah, t.j. e. „descenders to the Merkabah“ (a nie „Riders in the Chariot“, ako by to mali niektorí prekladatelia), a toto meno im dávajú aj iní v celej literatúre až do neskorého obdobia.
Autori „Greater Hekhaloth“ hovoria o existencii týchto Yorde Merkabah ako o skupine s nejakou organizáciou a identifikujú ich obvyklým legendárnym spôsobom s kruhom Johanana ben Zakkaia a jeho učeníkov. Keďže „Veľký Hechaloth“ obsahuje palestínske aj babylonské prvky – najmä najskoršie kapitoly nesú vo svojom námete, ako aj štýle nezameniteľné stopy palestínskeho vplyvu, nie je nepredstaviteľné, že organizácia týchto skupín sa skutočne odohral v neskorých talmudských časoch (štvrté alebo piate storočie) na palestínskej pôde.
Podľa zistených skutočností však vieme o ich existencii iba v Babylonii, odkiaľ sa prakticky všetky mystické traktáty tejto konkrétnej odrody dostali do Talianska a Nemecka; práve tieto traktáty sa k nám dostali vo forme rukopisov napísaných v neskorom stredoveku.
Máme čo do činenia s organizovanými skupinami, ktoré pestujú a odovzdávajú určitú tradíciu: so školou mystikov, ktorí nie sú pripravení odhaliť svoje tajné znalosti, svoju „gnózu“ verejnosti. V tomto období všadeprítomných židovských a kresťanských heréz bolo príliš veľké nebezpečenstvo, že mystické špekulácie založené na súkromnej náboženskej skúsenosti sa dostanú do konfliktu s „rabínskym“ judaizmom, ktorý sa rýchlo kryštalizoval počas tej istej epochy.
Ukazujú v mnohých a často veľmi zaujímavých detailoch, že ich anonymní autori sa snažili rozvinúť svoju „gnózu“ v rámci halachického judaizmu, bez ohľadu na jeho čiastočnú nezlučiteľnosť s novým náboženským duchom; pôvodné náboženské impulzy pôsobiace v týchto kruhoch napokon pochádzali zo zdrojov celkom odlišných od zdrojov ortodoxného judaizmu.
Len súdruh Gershom má pravdu, nikto iný. Ako náš Fico, čo klame každý deň, lebo je pre istotu birmovaný … a to len vtedy, keď chce byť pre-si-dent.
