Organizované anarchistické hnutie ako také sa v Rusku objavilo krátko pred a počas prvej ruskej revolúcie v rokoch 1905 až 1907. Treba mať tiež na pamäti, že počas väčšiny prvých troch desaťročí XX storočia v Rusku, keď sa hnutie objavilo a rozvíjalo, viedlo k tajnej alebo poloutajenej existencii, aj keď s výnimkou veľmi krátkych období, ktoré tu boli samozrejme v dôsledku veľmi silných období existovali. Rusko ešte pred týmto obdobím.

Organizované anarchistické hnutie v Rusku počas prvej ruskej revolúcie

Anarchisti boli v podstate menšinovou radikálnou frakciou v rámci širšieho revolučného hnutia v rokoch 1905 až 1907 a 1917 až 1921. Anarchisti sa spojili s ďalšími ľavicovými socialistami pri zvrhnutí cárskej a následne „buržoáznej“ dočasnej vlády v roku 1917. Krátko nato však bol boľševický proces deštrukcie de facto ovládol. začali neboľševické politické hnutia, vrátane anarchistov a ľavicových socialistov.

Bolševický nástup k moci tiež spustil proces vnútorného rozkladu anarchistického hnutia. Mali by byť anarchisti proti novému komunistickému „robotníckemu štátu“ alebo by mali spolupracovať s boľševikmi v nádeji, že budú môcť ovplyvniť priebeh revolúcie do ľudovejšieho, samoorganizovaného, ​​neštátneho, priamo demokratického smeru?

Neboli to vždy jednoduché otázky. Anarchisti kritizovali novú diktatúru od samého začiatku. Existovalo však značné množstvo „sovietskych anarchistov“, ktorí sa rozhodli spolupracovať s boľševikmi „kvôli revolúcii“ (niektorí z nich neskôr vstúpili aj do komunistickej strany). Dokonca aj machnovci mali uzatvárať taktické zväzky s boľševikmi proti bielym alebo ukrajinským nacionalistom.

Ale už v rokoch 1919 až 1920 viac anarchistov hovorilo o „tretej revolúcii“, zatiaľ čo to bolo vo vzduchu aj v roku 1921 s kronštadtským povstaním a rôznymi ľudovými protiboľševickými hnutiami roľníkov a robotníkov po celom Rusku (a to bola v istom zmysle „tretia revolúcia“, alebo lepšie povedané pokračovanie revolúcie, ktorá sa začala v roku 1917).

Bolo to tiež obdobie, keď boľševici pokračovali v represívnej politike voči svojim odporcom, vrátane anarchistov. Pre niektorých ľudí však bolo stať sa „sovietskym anarchistom“ atraktívnou možnosťou, hoci miera spolupráce sa tiež líšila. Takmer žiadny z týchto odpadlíkov neprežil stalinistické čistky z konca 30. rokov. V rámci anarchistického hnutia teda existovalo množstvo konformnejších a kariéristickejších prvkov (vrátane niektorých jeho intelektuálov), ale existovalo aj veľa konzistentných a zásadových anarchistov, ktorí za svoje libertariánske ideály zaplatili životom.

Dejiny ruského anarchistického hnutia po revolúcii nám poskytujú príklady bezzásadovej alebo krátkozrakej spolupráce s boľševickou stranou, ako aj ďalšie, inšpirujúcejšie príklady dôslednej libertariánskej kritiky a praktického hrdinstva zoči-voči novej diktatúre, od obyčajných roľníkov/machnovcov po anarchistických organizátorov, básnikov a filozofov.

Okrem slávneho machnovského roľníckeho hnutia na Ukrajine, ktoré bolo silne ovplyvnené anarchistami, a kronštadtského povstania, ktoré anarchisti bezvýhradne podporovali, existovali v rokoch 1917 až 1921 ďalšie ľudové hnutia, ktoré predstavovali ľudovú, radikálnu a priamo demokratickú stránku ruskej revolúcie.

Neboli priamo ovplyvnené anarchistickými myšlienkami, ale predstavujú potenciálne zaujímavý vývoj v rámci ruskej revolúcie, ktorý, ak by nebol potlačený, mohol viesť k pozitívnejšiemu sociálnemu experimentu v Rusku.

V 20. rokoch 20. storočia boli anarchisti buď zabití, uväznení, zahnaní do tajnosti alebo prinútení opustiť Rusko. Po roku 1921 emigrovalo z Ruska pomerne značné množstvo anarchistov a niekoľko rokov existovala možnosť výmeny informácií s tými, ktorí zostali v ZSSR. Z tohto dôvodu boli zverejnené niektoré informácie o situácii anarchistov a represiách voči nim v sovietskom Rusku.

Tí, ktorí utiekli alebo boli vyhnaní z Ruska, mohli tiež zhrnúť skúsenosti anarchistickej účasti na ruskej revolúcii v knihách, ktoré vyšli v zahraničí a o ktorých sa ľudia žijúci v ZSSR dozvedeli až po šesťdesiatich rokoch. Tu máme na mysli Volinovu „Neznámu revolúciu“, ktorá vyšla v ruštine len nedávno, alebo Aršinovove a Machnove knihy o machnovskom hnutí na Ukrajine, ktoré boli hojne vydávané v 90. rokoch.

Maximoffova kniha „Gilotína v práci“ alebo niektoré iné, menej známe knihy od anarchistických emigrantov napísané niektorými ruskými emigrantmi sú však stále neznáme. Anarchisti v Rusku v 20. rokoch sú tiež stratení alebo úplne zabudnutí. Na druhej strane v 20. a 30. rokoch 20. storočia v ZSSR stále existovalo anarchistické hnutie, ktoré bol nakoniec boľševikmi rozdrvený a vyhladený a jeho odkaz začíname znovu objavovať až teraz, zatiaľ čo mimo Ruska je takmer úplne neznáme.

Organizované anarchistické hnutie v ZSSR bolo zničené boľševickým štátom približne v polovici 20. rokov 20. storočia, keď boli všetky verejné aktivity anarchistov zakázané a aktivisti hnutia boli neustále zatýkaní a väznení. Niektoré tajné aktivity anarchistov pokračovali koncom 20. a začiatkom 30. rokov 20. storočia, ale predovšetkým v malých skupinách.

Po rokoch 1925 až 1926 nebola povolená žiadna anarchistická tlač ani vydávanie kníh, hoci niektoré knihy Bakunina a Kropotkina ešte v 30. rokoch vydávali sovietske štátne vydavateľstvá.

Kronštadt bezpochyby predstavuje kľúčový moment ruskej revolúcie, keďže išlo o jeden z najsilnejších, ale aj o jeden z posledných pokusov o boj proti diktatúre autoritárskych komunistov. Rovnako ako ostatné populárne antiboľševické hnutia bolo brutálne rozdrvené. Hneď nato však boľševici ohlásili zmenu svojej politiky – „vojnový komunizmus“ s chlebovými rekvizíciami od roľníkov bol nahradený „novou hospodárskou politikou“ (NEP), ktorá umožnila určitú liberalizáciu. Išlo však len o ekonomickú liberalizáciu, nie politickú.

Čo sa týka politickej represie voči anarchistom a socialistom, tá sa zintenzívnila počas a bezprostredne po kronštadtskom povstaní. Ale treba pochopiť, že represia nezačala v Kronštadte. Je iróniou, že jednou z prvých dvoch dokumentárnych filmových kroník sovietskeho obdobia je správa o nájazdoch na anarchistické kluby v apríli 1918.

Už v roku 1918, hneď po „októbrovej revolúcii“, boli anarchisti systematicky utláčaní, zatýkaní a dokonca zastrelení. Toto sa zintenzívnilo v rokoch 1919 až 1921. Ale po Kronštadte bola povolená len veľmi malá verejná anarchistická aktivita. Po roku 1926 bolo Kropotkinovo múzeum v Moskve jediným miestom pre anarchistickú propagandu a bolo tiež „pod dohľadom“ tajnej polície a nakoniec bolo zatvorené.

V 20. rokoch môžeme hovoriť o anarchistickom undergrounde, ale bol to malý underground.

Zvyšky hnutia v ZSSR boli fyzicky zničené v 30. rokoch 20. storočia. Na nasledujúcich päťdesiat alebo šesťdesiat rokov boli všetky anarchistické hlasy v ZSSR násilne zatvorené. Trochu podobná situácia bola aj v iných krajinách východnej Európy, kde asi 30 až 40 rokov neexistovalo žiadne anarchistické hnutie.

Ale aj v krajinách ako Bulharsko mohli anarchisti, ktorí emigrovali po druhej svetovej vojne, koncom 80. rokov vidieť vzkriesenie anarchistického hnutia. V Rusku prakticky žiadni anarchisti neprežili tak dlho. Napadá ma pravdepodobne len štyroch anarchistov na konci ZSSR – boli to veľmi mladí ľudia v 20. rokoch, keď boli rozdrvené posledné anarchistické skupiny, a boli už veľmi starí a v zlom zdraví koncom 80. začiatkom 90. rokov, keď sa hnutie znovu objavilo.

Takže v podstate neexistovala žiadna živá tradícia anarchizmu, keď znovu začínali od nuly pred 20 až 25 rokmi v polovici a na konci 80. rokov.

Je však pozoruhodné, že až do konca 20. a začiatku 30. rokov 20. storočia vláda hľadela na oživenie machnovčiny, najmä keď sa Stalin vrátil k represívnej politike na dedinách, tentoraz vo forme „kolektivizácie“. Machno, akýsi roľnícky anarchista Robin Hood (alebo, vlastne lepšie povedané Wat Tyler), zostal v mysliach miestnych roľníkov a robotníkov symbolom ľudovej opozície voči represívnej vláde.

Stal sa postavou populárnej kultúry napriek – ale čiastočne aj vďaka – sovietskej propagande, ktorá ho naďalej ukazovala ako opitého banditu, ktorý strieľa do kohokoľvek a hrá na harmonike. Vo všeobecnosti oficiálna sovietska propaganda a filmy zobrazovali anarchistov len ako opitých banditov, ktorí sa spojili s „kontrarevolúciou“ alebo niekedy ako zbytoční utopisti proti tomuto typu médií – proti tomuto typu stále bojujú.

Nedávno sa Machno výrazne vrátil. Vo folklóre sa vždy tešil nejakej zlej obľube, no po tom, čo o ňom v 90. rokoch začali v Rusku vychádzať sympatickejšie knihy, a najmä po pretlačení jeho a Aršinovových memoárov, bol konečne „rehabilitovaný“, aspoň čiastočne. Za posledné roky sa o ňom v Rusku natočilo niekoľko dokumentárnych filmov, aj keď dosť chabých, a čo viac, ruská televízia natočila celý televízny seriál zobrazujúci jeho aj ľudové hnutie, ktoré viedol.

Samozrejme, televíznemu seriálu sa dá veľa kritizovať, ale aspoň mu to ukazuje sympatie k tomu, čím bol – vodcom masového ľudového hnutia inšpirovaného princípmi slobody a rovnosti. Ale zdá sa, že všetky mýty vytvorené sovietskou propagandou prežijú aj okolo tohto muža navždy.

Mnohí z najznámejších anarchistických teoretikov pochádzali z Ruska, ale potom žili a agitovali v zahraničí. Michail Bakunin, Peter Kropotkin, Emma Goldman a Alexander Berkman sú len niektoré príklady.