Osudové oddelenie Šalamúnovho spojeného Severu a Juhu Izraela z dôvodu neposlušnosti k príkazom Jahweho. Ako vieme Jahwemu sa nepáčilo, že Šalamún mal veľa žien z iných náboženstiev, pohanov ale aj z iných krajín. Priviedol tak do krajiny iné božstvá, len zo svoje sexuálnej márnotratnosti.

Osudové oddelenie Severu a Juhu Izraela z dôvodu Šalamúnovej neposlušnosti

Pre sever treba urobiť nový začiatok. Jeroboam, ktorý viedol rokovania a ktorý bol v našej kompetencii od prorockého podnetu sa ľahko stáva kráľom nového podniku. Autorizácia proroka znamená, že Jeroboám má šancu na veľkosť. Vskutku, začína sľubom, ktorý je takmer taký rozsiahly, aký dal Dávidovmu domu. Záležitosti nie sú také jednoduché pre juh, pre stratu múdrosti.

Pre jeruzalemského kráľa, ktorý „stratí“ Sever, môže byť ako prezident USA, ktorý „stratí“ Čínu alebo juhovýchodnú Áziu. To sa nesmie stať! A tak je Rechabeám pripravený ukončiť odtrhnutie pomocou silnej a masívnej vojenskej sily. Možno by zvíťazil, pretože nám nehovorí nič o vojenskej pripravenosti Severu.

Rechabeáma neodrádza žiadna praktická vec, ale prorocký výrok. Prorok Shemaiah zastaví južanský podnik vyhlásením odzrkadľujúcim slovo Ahijah (11:31) a temné odhalenie z 12:15: “Táto vec je odo mňa”.

To znamená, že rozdelenie Severu a Juhu je povolené a spôsobené Jahvem. Čo Boh rozdelil, kráľ sa nebude snažiť spojiť. Rozdelenie kráľovstva chce Boh. Je pozoruhodné, že Rechabeám, ktorý by nepočúval dobré politické rady, prijíma prorocké slovo. Rozkol sa stáva akceptovanou politickou realitou.

Jeroboam v tomto bode získal prorocké potvrdenie a ľudové uznanie verejnost. Nemá však žiadne viditeľné rekvizity potrebné na prejav kráľovskej autority, rozhodne nič, čo by konkurovalo dobre zavedenej operácii v Jeruzaleme. Z tohto dôvodu musí okamžite podniknúť stavebné projekty, ktoré mu ukážu, že verejne koná tak, ako konajú králi.

Najprv „postaví“ Sichem a Penuel, dve staré izraelské svätyne, ktoré sú teraz považované za kráľovské ohniská. Z týchto dvoch svätýň je Shechem oveľa dôležitejším tradičným miestom komunity. Ale príbeh sa v skutočnosti nezaujíma ani o jedno miesto stavby, okrem všeobecného pozorovania, že kráľ bol staviteľ.

Dej prichádza k svojej téme kde Jeroboam uznáva, že musí podniknúť kroky, aby mohol konkurovať magnetickéj príťažlivosti Jeruzalema, príťažlivosti, ktorá, ak sa mu nebude čeliť, môže ukončiť toto odtrhnutie a ukončiť Jeroboámov krátky deň na slnku. Záležitosť súperiacich svätýň bola podľa textu čisto pragmatická záležitosť, do ktorej vôbec nezasahovala zbožnosť, čo je úsudok, ktorý vzhľadom na vypočítavú Šalamúnovú prehistóriu nie je ťažké prijať.

Zatiaľ čo Jeroboam uznáva potrebu takéhoto usporiadania, skutočná splátka dvoch „teliat“ je tvorivým krokom prezentovaným v prvom rade bez náznaku kritiky. Bežne sa predpokladá, že teľatá nie sú samy osebe stelesnením žiadneho boha, ale sú to vozidlá, na ktorých chrbte sedí neviditeľný Boh. Teľatá teda fungujú na severe rovnako ako archa v jeruzalemskom chráme, ako trón pre súčasné, ale neviditeľné božstvo. Teľatá sú postavené pri dvoch svätyniach, ktoré pravdepodobne označujú hraničné hranice Jeroboámovho začiatočného vládnutia.

Sú to záruky a uistenia o Božej prítomnosti a dostupnosti pre Izrael, okrem toho Jeruzalemské zriadenie. Pri čítaní týmto spôsobom sú tieto dve teľatá výnimočné a bez výhrad. Musíme však pamätať na to, že máme do činenia so severným dielom, ktorý bude súperiť s Jeruzalemom.

To, čo mohlo byť nevinnou a dobre mienenou liturgickou alternatívou k Jeruzalemu, je teda okamžite podrobené ťažkopádnej teologickej karikatúre a kritike. Tak je nám hneď povedané: „Toto sa stalo hriechom“. Všimnite si dobre, nemáme žiadny teologický dôvod pre súd, že je to hriech, okrem toho, že to spôsobilo, že ľudia uctievali inde ako v Jeruzaleme.

Keď správa dosiahne polemický tón, je potrebné venovať zvýšenú pozornosť Exodus 32 a príbehu „Zlatého teľaťa“. Príbeh zlatého teľaťa predstavuje Árona ako neoprávneného rivala Mojžiša a teľa ako neprijateľného rivala Jahveho. Možno, ako si mnohí učenci myslia, príbeh o zlatom teľati je projekciou späť do Mojžišovej tradície príbehu z 1. Kráľov 12, aby bol Jeroboámov čin podrobený masívnej kritike ako zásadne odolný voči Mojžišovej tradícii.

Neutrálny, pragmatický akt je tak procesom polemickej interpretácie transponovaný do masívne negatívneho aktu. V texte si môžeme všimnúť dva zdanlivo zámerné odkazy na 2. Mojžišovu 32. Po prvé, výrok Jeroboáma v 12:28, „Tu sú tvoji bohovia, Izrael,…“ je úzko paralelný s výrokom Árona v 2. Mojžišovej 32:4.

Téma je prezentovaná tak, ako keby Áron a Jeroboam jednoducho vyrábali „bohov“ pre svoje pohodlie. Po druhé, 1. Kráľov 12:31 poznamenáva, že Jeroboamovi kňazi „nie sú Levitmi“, čo je vyhlásenie, ktoré sa prikláňa k Áronidovmu kňazstvu z 2. Mojžišovy 32, ktoré je podrobené tvrdému zaobchádzaniu s Levitmi v 2. Mojžišovej 32:25–29.

Z rozprávania v 2. Mojžišovej 32 sú Jeroboámovi kňazi považovaní za heteroxných. Náboženský podnik Jeroboáma, nevyhnutný pre politické zriadenie Severu, je v zásade odsúdený normatívnym deuteronomickým názorom, ktorý riadi 1. Kráľov 12. Ako uvidíme, „hriech Jeroboáma“ sa stáva trvalým referenčným bodom a dôvodom odsúdenia severu. Jeho zakladajúci akt spečatí súd Severu cez všetky jeho rôzne dynastie.

​Zvyšok kapitoly predstavuje Jeroboáma ako agresívneho, pokiaľ ide o uctievanie na vysokých miestach. Jeho horlivosť pre uctievanie môžeme pochopiť z pragmatickej perspektívy; môžeme si tiež všimnúť, ako je text presýtený polemickou rétorikou s odkazom na „vysoké miesta“, čo je fráza, s ktorou sme sa už stretli v 3:2.

Na konci tejto naratívnej jednotky je kráľovstvo Severu, hoci môže byť odpadlíkom, na dobrej ceste. Demontáž šalamúnskeho úspechu je takmer dokončená.

Ako je spomenuté svätyňa v Bételi je na tomto obraze tiež znázornená ako stelesňujúca všetko, čo je „nebojné ako svätyňa“. V strede obrazu sa týči svätyňa zlatého býka, ktorá poskytuje oporný bod, ktorým je obraz rozdelený medzi uctievanie Boha a modlárstvo. Na ľavej strane je zobrazený Boží muž, ktorý hlása proti oltáru.

Kráľ Jeroboam je zobrazený, ako sa zvíja v šoku uprostred dymiaceho kadidla. Podľa textu je Jeroboám proti Božiemu mužovi bezmocný a dokonca závisí od neho, aby mu prinavrátil vyschnutú ruku. Kráľovi služobníci možno držia jeho zranenú pravú ruku, keď zdesene cúva.

Francúzsky rokokový umelec Fragonard majstrovsky skomponoval tento obraz, aby poskytol plnú silu rozprávania. Kráľ je zobrazený v najjasnejšej oblasti obrazu, uprostred zahmleného a diafónneho osvetlenia, ktoré je charakteristické pre rokokový štýl.

Boží muž je zobrazený s rukami stlačenými k sebe v modlitbe, čím vytvára smer nahor smerom k svätyni býkov.

Celá kompozícia tvorí trojuholník s býkom na vrchole. Dramaticky, zdesený kráľ Jeroboam, keď ukazuje späť na Božieho muža, prispieva k udržaniu energie a pohybu. Dôraz na dramatický pohyb a divadelné osvetlenie, zavedené v období baroka, sa mieša s charakteristickou rokokovou záplavou podsvietenia.