Pobaltské štáty NATO spájajú sily proti Putinovi. Pridáme ďalši článok Trumpovho kamaráta Colonel Douglas Mastriano. Toto stojí za prečítanie, lebo je z roku 2016 a úúúúúrčite to čítal KGBák fašista! Putinov hlavolam: Pobaltie, nekonvenčné hrozby a rastúce Rusko. Pobaltské štáty proti Kremľu Putina, Estónsko, Lotyšsko alebo Litva. Toto sú skúsení vojaci a poznajú KGBákove kroky naspamäť a majú satelity, ktoré z vesmíru prečítajú noviny!
Pobaltské štáty NATO spájajú sily proti Putinovi a ruskej expanzii
Kompletne odhalená stratégia Putina v likvidácii Európy.
Colonel Douglas Mastriano: Provokatívne ruské akcie v Baltskom mori proti USS Donald Cook z minulého týždňa naznačujú, že Moskva uplatňuje agresívnejší prístup voči NATO a najmä USA. To by však nemalo byť prekvapením, keďže stratégia národnej bezpečnosti Ruska z roku 2015 popisuje NATO ako hrozbu. Antagonistické prelety USS Donald Cook nie sú prvým príkladom nezodpovedného ruského správania. Za posledný rok sa neustále zvyšuje počet porušovaní lotyšského, estónskeho a litovského suverénneho územia vo vzduchu a na mori zo strany Ruska.
Douglas Mastriano a Zelení mužíci
Tieto konvenčné ruské výzvy vo vzduchu a na mori nás však najmenej znepokojujú. Z Kremľa prichádza znepokojivejší vývoj, ochota použiť hybridné a nekonvenčné metódy na dosiahnutie svojej národnej stratégie. Takzvaní „zelení mužíci“, ktorí sa objavili na Kryme v roku 2014 – vojaci bez národnej príslušnosti na uniformách, ktorí sa zmocnili kľúčových miest na polostrove, sú najznámejším príkladom tejto taktiky.
Títo vojaci získali úplnú vojenskú kontrolu nad územím do týždňa. Do mesiaca Vladimir Putin oznámil anexiu Krymu. Až potom uznal, že „zelení mužíci“ sú jeho.
Účelom tohto triku bolo zatemniť pochopenie toho, čo sa deje, a tým zabrániť Spojeným štátom, NATO alebo EÚ podniknúť rozhodné kroky proti Moskve. Tento prístup bol zahalený rúškom nejednoznačnosti, ktorá hrala na obavy a pochybnosti západných politických vodcov. Nejednoznačnosť poskytla KGBákovi takmer úplnú flexibilitu znížiť alebo zvýšiť ruskú intervenciu na základe úrovne západného odhodlania.
Ak by západné mocnosti konali rázne, Moskva mohla jednoducho stiahnuť svojich vojakov a oznámiť, že v prvom rade nemá nič spoločné s „zelenými mužíkmi“. V prípade Krymu úskok fungoval skvele, pričom západní lídri váhali a diskutovali, zatiaľ čo Moskva upevnila svoju kontrolu nad regiónom.
Moskovská stratégia nejednoznačnosti nadobudla novú a potenciálne nebezpečnejšiu podobu neskôr v roku 2014 so zástupnou vojnou v Doneckej a Luhanskej oblasti na Ukrajine. Moskva tu zorganizovala a viedla separatistické hnutie, čo malo za následok pokračujúcu dvojročnú vojnu v tejto krajine. Tentoraz ruská akcia nebola čistou a rozhodnou akciou krymských „zelených mužíkov“.
Namiesto toho sa to zvrhlo na krvavý boj separatistov vedených Kremľom, ktorí sú podporovaní konvenčnými ruskými vojenskými prostriedkami. To siahalo od ruských výsadkárov skutočne bojujúcich na Ukrajine, ruských obrnených vozidiel objavujúcich sa na bojisku až po častejšie paľbu ruského delostrelectva na podporu ich zástupných síl.
Stratégia nejednoznačnosti, Estónsko, Lotyšsko, Litva
Počas svojho dlhého prejavu z marca 2014, v ktorom oznámil anexiu Krymu, Vladimir Putin uviedol, že povinnosťou jeho krajiny je brániť etnických Rusov, kdekoľvek žijú. Tento prejav mal mrazivé podobnosti s Hitlerovým prejavom z roku 1938 o etnických Nemcoch žijúcich v Sudetoch v Československu. V každej etnickej zahraničnej politike sú vlastné nebezpečenstvá. Putinov stanovený cieľ „brániť“ všetkých Rusov by mohol ohroziť niekoľko krajín NATO. Nepíše sa však rok 1938 a úplný konvenčný útok na národy v strednej a východnej Európe je v súčasnosti nepravdepodobný.
Tu však vstupuje do hry stratégia nejednoznačnosti.
Hrozba, ktorú Putinova zahraničná politika založená na etnickom základe v kombinácii so stratégiou nejednoznačnosti predstavuje pre pobaltský región, je mimoriadne znepokojujúca. To platí najmä pre Lotyšsko a Estónsko, ktoré majú veľkú rusky hovoriacu populáciu. Putinove kroky na východnej Ukrajine dokazujú, že Moskva nebude potrebovať širokú podporu lotyšského alebo estónskeho rusky hovoriaceho obyvateľstva, aby vyvolala nepokoje.
Ak by Putin chcel otestovať odhodlanie NATO, môže jednoducho exportovať separatistické hnutie do týchto pobaltských krajín.
Niektorí komentátori tvrdili, že objavenie sa „zelených mužíkov“ v regióne by spustilo opatrenia kolektívnej bezpečnosti NATO, ako to nariaďuje článok V. Washingtonskej zmluvy (útok na jedného člena NATO sa bude považovať za útok na všetkých členov). Takýto pohľad je však zjednodušený. Je nepravdepodobné, že by Moskva NATO-u tak uľahčila konať. Ak by sa stalo niečo nemysliteľné, „zelení mužíci“ sa v uliciach Estónska, Lotyšska či Litvy neobjavia.
Takzvaní separatisti by skôr vyzerali ako miestne povstanie v oblastiach, kde je vysoký počet rusky hovoriacich ľudí. Nešlo by o uniformovaných separatistov, ako ich vidno na Kryme, ale prevažne o ľudí v civilnom oblečení, ktorí nariekajú nad fiktívnym zneužívaním zo strany nerusov.
Skrytý za závojom nejednoznačnosti by nepokoj pôsobil lokálne.
V takomto kontexte by bolo ťažké presvedčiť všetkých dvadsaťosem krajín NATO, aby súhlasili s implementáciou článku V.
Ak NATO bude váhať v reakcii a bezpečnostná situácia sa zhorší, potom má iniciatívu Moskva. Kremeľ by mohol jednoduchým ťahom oznámiť, že z humanitárnych dôvodov „dočasne“ rozmiestni sily do nepokojnej oblasti a sľúbiť stiahnutie sa, keď bude obnovený poriadok. Samozrejme, toto by bola súčasť lsti. Ruské sily by mohli sponzorovať miestne referendum a apelovať na Moskvu, aby zostala v nepokojnom regióne. Aliancia NATO by mohla byť podkopaná jednoduchým úderom a bez výstrelu.
Brilantnosť Putinovej stratégie nejednoznačnosti však spočíva v tom, že ak NATO bude konať s netypickou rozhodnosťou, Rusko môže jednoducho stiahnuť svoju podporu a poprieť, že by malo niečo spoločné s „miestnou rebéliou“.
Putin potom jednoducho môže čakať na ďalšiu príležitosť uplatniť túto stratégiu nejednoznačnosti, keď a kde bude strategické prostredie priaznivé. Takýto prístup prichádza s malým rizikom a potenciálne vysokou návratnosťou.
Ruské skúsenosti na Ukrajine a vznikajúce uplatňovanie nejednoznačnosti naznačuje, že strategické prostredie v Európe sa mení. Moskva sa ukazuje ako zdatná v prispôsobovaní sa realite a obmedzeniam regionálnej bezpečnosti. Je čas zvážiť, ako reagovať na takúto možnosť v krajine NATO, ako je Estónsko, Lotyšsko alebo Litva.
Neexistujú žiadne jednoduché riešenia, ale cena nečinnosti by mohla navždy zmeniť relatívny mier a bezpečnosť z ktorej sa teraz Európa teší.
Výzvou pre NATO a najmä pre pobaltské štáty je, ako zmariť takúto možnosť, ak by sa táto stratégia nejednoznačnosti objavila v ich krajinách.
Senator Douglas V. Mastriano, PhD
Holt to sú armádni veteráni a nie Lavrov, peškov, zacharka so svojim klamstvami!
A my holt nášmu trolovi, čo toto našiel na webe a skúsime nájsť aj iné!
