Šamanské rituály bubnov bez psychotropných látok ako muchotrávka červená, ako to skúšal Andrija Puharich. Každý určite videl nejakého šamana a skoro každý z nich mal bubon alebo nejaké hrkály, sláčik na produkciu zvuku. Šamanské techniky bubnovania. O zvuku zase vieme, že správne ladenie, teda určitá frekvencia, môže teleportovať predmety, ako to robili pri stavbe pyramíd. Či sa šamani niekde teleportujú celý, to ale je otázka, skôr teleportujú svoje vedomie niekam, kde “vidia” rôzne obrazy. Techniky zvuku.
Ak si niekto myslí, že šamani sú zdrogovaní, tak je na veľkom omyle, ale niektorí určite používajú psychotropné látky, ktorých je v prírode veľa. Napríklad Castanedov Don Juan.
Šamanské techniky
Urývok z knihy Cave and Cosmos: Shamanic Encounters with Another Reality, ako to prebádal autor. Slovenským antivaxerom dopuručená literatúra a môžu bubnovať v plynových maskách, zmiznú konečne do inej paralelnej reality falošnej pandémie.
Potrebujú vyskúšať brutalitu bubnovania pelendrekov na protestoch, ako v ich milovanom Rusku. Ruskí šamani s pelendrekmi z OMONU bubnujú divy, bez problému lámu kosti.
Od roku 1948 v Zuni pueblo v Novom Mexiku som bol ohromený efektom opakovaného slávnostného bubnovania v posvätnom kontexte a v skutočnosti som mal v Zuni skutočne náboženský zážitok. Začiatkom 50. rokov 20. storočia som bol vystavený očarujúcim účinkom hrkálok Mohave a Cahuilla a drevených nožných bubnov na posvätných ceremóniách v severnej Kalifornii.
Potom som v 60-tych rokoch zistil, že bubnovanie sa používa v špecificky šamanskom liečebnom kontexte medzi obyvateľmi Coast Salish z Puget Sound v západnom štáte Washington, hoci nebolo spojené žiadne cestovanie. Postupne ma moje medzikultúrne čítanie v šamanizme prinútilo k záveru, že šamani vo väčšine svetových kultúr nepožívali ani nepoužívali psychotropné rastliny, aby zmenili vedomie.
V šesťdesiatych rokoch som si kúpil dvojhlavý bubon typu Pueblo a rozhodol som sa s ním experimentovať na cesty. Na moje milé prekvapenie som zistil, že stabilné, opakované bubnovanie okamžite zmenilo môj stav vedomia. Mohol by som robiť šamanské cesty bez psychedelik! Nemal som však byť prekvapený. Šamani, ako zvyčajne, vedeli, čo robia, pričom ťažili z tisícročí experimentovania.
Na začiatku svojich osobných experimentov som zistil, že stabilný, monotónny rytmus asi 205 až 220-krát za minútu bol najefektívnejší pri vykonávaní ciest. V tom čase mi však chýbali informácie, či ide o rovnakú frekvenciu úderov, akú používajú bubnujúci šamani zo Sibíri na svoju cestu. Potom, o niekoľko rokov neskôr, mi zo Sovietskeho zväzu, kde bol šamanizmus ilegálny, „napašovali“ štvorminútový magnetofónový záznam bubnovania sibírskeho šamana. Bol som nadšený, keď som zistil, že ich bicie sú v rovnakom rozsahu ako moje.
O niekoľko rokov neskôr, počas mojej prvej návštevy Sovietskeho zväzu v roku 1984, mi Jurij Simčenko, ruský etnograf, ktorý strávil dvadsaťosem sezón terénnou prácou na Sibíri, povedal, že skutoční sibírski šamani zvyčajne používajú iba bubon, aby zmenili svoj stav vedomia, skôr než psychoaktívna huba Amanita muscaria. Podľa Simčenka túto hubu používali hlavne nešamani, ktorí neboli schopní úspešne cestovať len s bubnom. Tiež mi povedal, že je zvyčajne ťažké udržať disciplínu potrebnú pre šamanskú prácu, keď duch Amanita prevezme telo.
Chukchee z východnej Sibíri sú dobre známi tým, že občas požierajú muchotrávku. Avšak veľký ruský etnológ Waldemar Bogoras v roku 1907 vo svojom klasickom diele o Čukčoch napísal: „Jediným prostriedkom, ktorý používajú šamani Čukčej, nováčik alebo skúsení, na komunikáciu s ‚duchmi‘ je tlkot bubna a spev.
Keď sibírski šamani začnú biť do bubna na začiatku svojich ciest, je to v stabilnom, monotónnom rytme. Toto zvykne byť nahradené nepravidelnejšími údermi bubnov, keď sa šamani na svojich cestách spájajú so špecifickými duchmi a zapájajú sa do dobrodružstiev v neobyčajnej realite.
Veľmi skoro som dospel k záveru, že monotónny zvuk perkusií alebo „sluchové (alebo ‚zvukové‘) riadenie, vykonávané v spojení so šamanskými metódami, môže priniesť šamanské výsledky v mnohých smeroch porovnateľné s výsledkami dosiahnutými pri psychedelikách.
Napríklad šamanské extrakčné liečenie založené na ayahuasce, s ktorým som bol oboznámený v Amazónii, rovnako dobre vykonávali indiáni na západnom pobreží Severnej Ameriky iba pomocou sluchovej jazdy, ako vo forme drevených „tleskáčov“ a pečiatkovacích palíc v Severná Kalifornia, alebo vo forme bubnov, ako v oblasti Puget Sound, alebo prostredníctvom opakovaného používania ručných zvončekov, ako u Indian Shakers v Oregone a Washingtone.
Tento záver bol veľkým osobným objavom, pretože znamenal, že šamanské duchovné zážitky už nebolo možné zavrhovať len kvôli účinkom drog. Dôsledky boli skutočne obrovské, pretože naznačovali, že bubny a drogy sú rôznymi bránami do rovnakých duchovných ríš.
Čo sa týka šamanského putovania do iných svetov, stále som nenašiel nikoho v západnej Severnej Amerike, ktorý by na tento účel používal bubon alebo iné sluchové hnacie zariadenie. Oveľa neskôr som sa dozvedel, že bubnovanie sa používa na šamanský vzostup medzi niektorými kanadskými národmi Athapasku.
Celosvetovo sa ukázalo, že najbežnejším prostriedkom na šamanovu cestu bola sluchová jazda vo forme jednoduchého, monotónneho bicieho zvuku. Hoci to bolo zvyčajne produkované bubnom, na niektorých miestach sa používali iné bicie nástroje, ako napríklad klikacie palice používané väčšinou domorodých obyvateľov Austrálie. Vo vlhkých trópoch juhovýchodnej Ázie šamani bežne namiesto bubnov používali gongy a kovové náramky.
V niektorých oblastiach sveta, ako napríklad v častiach Severnej Ameriky, Mexika, Južnej Ameriky a na Sibíri, sa hrkálka používala na vydávanie monotónnych bicích zvukov, často v spojení s požitím miernej psychedelickej látky, ako je peyote, alebo s vedomie meniace Piptadenia šnupavý tabak a určité odrody tabaku. Bolo jasné, že sluchová jazda v šamanizme mala okrem používania bubna aj mnoho podôb.
Jednou z takýchto foriem bolo použitie hudobného sláčika a jeho kovového príbuzného, ústnej harfy, pričom obe tieto formy vydávajú opakujúci sa perkusívny klepavý zvuk a používajú ich šamani. Ľudia v Mongolsku a na Sibíri dnes vo všeobecnosti uprednostňujú harfu, zatiaľ čo hornoamazonskí Shuarovia stále používajú hudobný sláčik. Vláknová struna hudobného sláčika sa trhá pri šamanových otvorených ústach, pričom ústa slúžia ako rezonančná komora pre perkusný zvuk sláčika.
Hudobný sláčik je často takmer nepočuteľný pre ostatných v okolí, ale jeho opakujúce sa údery sú v hlave dostatočne silné, aby umožnili šuarskému šamanovi zmeniť vedomie. Polovičná ľudská postava, pravdepodobne šaman zlúčený s duchom zubra, je archeológmi uznávaná ako hra na sláčiku medzi nástennými maľbami v slávnej jaskyni z horného paleolitu Les Trois Frères vo Francúzsku.
Ak maľba predstavuje to, čo šaman robil v jaskyni, tichý hudobný sláčik by bol v porovnaní s bubnom dobrou voľbou na ovládanie sluchu, aby sa zabránilo vytláčaniu kameňov zo stropu jaskyne.
Môj osobný objav účinnosti bubna pri šamanských cestách bol, samozrejme, len opätovným objavením toho, čo šamani na celom svete už dávno poznali. Napríklad medzi Soyotmi v Tuve na južnom okraji Sibíri sa bubon nazýva „šamanský kôň“, pretože má schopnosť pomôcť šamanovi letieť do Horného a Dolného sveta, údery bubna pripomínajú údery konských kopýt.
Bubon pomáha nielen šamansky cestovať, ale stimuluje vizionárske zážitky. Preto Sámovia („Laponci“) zo severnej Škandinávie nazývajú bubon doslova „vec, z ktorej pochádzajú obrázky.
Na bláznivom rostasom zem a žlči šaman bubnuje a potom píše rozprávky pre deti. Čo iné môžte od rusmi plateného potetovaného diletanta očakávať. Uľaví sa vám akurát z peňaženky, keď si kúpite jeho sprostosti a po hlave vám budú akurát tak bubnovať jeho mečiar s harabínom.
Zahraničný agent Ruska na Slovensku rostas, podľa dnešných ruských zákonov 🙂 To sú tí proruskí antivaxeri a blázni na Slovensku, ktorí podporujú totálnu brutalitu v Rusku pri potláčaní protestov, ale najradšej by zrušili slovenskú políciu, aby mohli robiť anarchiu.
