Štátne dôvody pre vládnutie kráľa Šalamúna majú prednosť pred starodávnym náboženským zvykom. “Choď ho zbiť!” Stredobodom Joabovej epizódy je Šalamúnov príkaz Benaiášovi. Šalamún, opakujúc obvinenia svojho otca, vynakladá veľké úsilie, aby obvinil Joaba z viny a mimochodom oslobodil svojho otca i seba. Po zabití Adoniáša a vyhnaní Abiatara sa Šalamún zaoberá Joábom, ktorého mal Dávid na svojom „zozname hľadaných“.
Štátne dôvody kráľa Šalamúna majú prednosť
pred starodávnym náboženským zvykom
Nie je možné preceňovať dôležitosť Joaba pre ranú monarchickú politiku. Z tohto dôvodu je Joabovo meno nevyhnutne ďalšie po Abiatarovi, pretože je druhým hlavným odporcom Šalamúna. Tak ako pred ním Adoniáš, aj Joáb hľadá svätyňu u kráľa pri oltári. V náznaku toho, čo má prísť, Šalamún nerešpektuje ani tradičnú svätyňu oltára.
Šalamún, opakujúc obvinenia svojho otca, vynakladá veľké úsilie, aby obvinil Joaba z viny a mimochodom oslobodil svojho otca i seba. Ako Dávid pred ním, Šalamún spomína dve veľkolepé vraždy, vraždy Abnera a Amasu. Ale veci samozrejme nie sú také jednoduché, ako by sa z kráľovského účtu mohlo zdať. Dôležitejším prípadom je Abnerova smrť, o ktorej sa píše v 2. Samuelovej 3:26-29.
V prvom rade nám bolo povedané, že Abner je zabitý ako odplata za smrť Asahela, Joabovho brata, čím sa táto smrť nanovo definuje.
Po druhé, v reakcii na Abnerovu smrť, Dávid vydáva extravagantné vyhlásenie, pričom veľmi dbá na to, aby smrť pripísal Joabovi.
Po tretie, rozprávanie dodáva: Všetok ľud a celý Izrael teda v ten deň pochopili, že kráľ nemal žiadnu účasť na zabití Abnera, Nerovho syna. Rétorika prinajmenšom vyvoláva podozrenie. Niektorí si zrejme mysleli, že na smrti bol zapletený Dávid. Ak si všimneme starostlivú a zdanlivo prehnanú rétoriku z 2. Samuelovej 3, môžeme oceniť porovnateľnú prehnanú rétoriku Šalamúna v našej kapitole, v ktorej nový kráľ zachádza do istej miery, aby mu bola jasná vina.
Kadencia kráľovskej reči opäť potvrdzuje nevinu Dávida a oprávnené očakávania šalomu pre ríšu. Ako prejavená vôľa kráľa trvá len málo času, kým sa uzákoní. Očividne ide o zabíjanie pri oltári, možno je to porovnanie, ktoré hovorí všetko, čo potrebujeme vedieť o „múdrosti“ Šalamúna.
Akcia je paralelná, ale teraz s dôležitým dodatkom. Benaiáš je teraz veliteľom namiesto Joaba; Zadok je kňazom namiesto Abiatara. Rýchly prehľad sporných strán objasňuje, že stará garda je teraz odstránená; sa otvára priestor pre nových menovaných. Benaiáš je rovnako nemilosrdný ako Joáb k Dávidovi. A za svoju brutalitu je patrične odmenený povýšením.
Odstránenie Adonijaha, Abiatara a Joaba zaisťuje nový režim. Ale z Dávidovho zoznamu treba urobiť ešte jedno rozhodnutie. Šalamún nie je prudký, možno preto, že Šimei nepredstavuje takú veľkú hrozbu ako ostatní. Šalamún ho premiestni do Jeruzalema a umiestni ho do domáceho väzenia. Akcia je pravdepodobne súčasťou monitorovania pretrvávajúcej hrozby zo severu.
Shimei akceptuje obmedzenie, určite si uvedomuje, že to bola jeho najlepšia voľba spomedzi dostupných možností. Obmedzenie však neplatí. Shimei porušil podmienečné prepustenie. V príbehu nie je žiadny náznak, že by Šimeiho odchod z Jeruzalema bol niečo iné, len nie nevinné. Nič nenasvedčuje tomu, že by bol zapojený do podvracania proti kráľovi. Pravdepodobnejšie ho prinútilo, ako sme často my, ekonomické riziko, v tomto prípade strata otrokov.
Či je nevinný alebo nie, porušil podmienečné prepustenie. Možno Šalamún čakal na zámienku, aby vykonal Dávidovu radu. Možno musel konať, aby ostatným ukázal svoju vážnosť. Tak či onak, Šalamún preskúma históriu prípadu pre Shimeiho, aby objasnil, že kráľ má pravdu a Shimei si právom zaslúži smrť.
„Sila“ je so Šalamúnom a nebude zastavená. Ako po kráľovskej slovesnosti nasleduje Benaiášov rýchly meč, meč, ktorý uzákonil Šalamúnovu „múdrosť“. Záverečné vyhlásenie je stručné a hovorí za všetko. Šalamún je teraz na čele. Prenos moci je dokončený. Kráľ menom Šalom sedí na tróne v meste Jeru-šalom. To je všetko, čo nám veta hovorí.
Ale ak sledujeme celú kapitolu, je jasné, že toto je a bude nepokojný šalom, pretože stále počujeme reznú ozvenu Benaiášovho meča: Zrazil ho a zomrel. (2:25) [On] išiel hore, zrazil ho a zabil. (2:34) Vyšiel von, zrazil ho a on zomrel. (2:46) To je to, čo Dávid určil pre Joaba a Šimeiho — azda netreba spomínať Adoniáša. Vzbúrená skupina Adoniáša, Joaba a Abiatara bola premožená a porazená. Trvalá hrozba zo severu je rozhodne umlčaná.
Keď boli vznesené vznešené nároky na kráľovský dvor, Izrael oslavoval bezpodmienečný sľub Jahveho. Keď však Izrael uvažuje o dôležitosti prikázaní Tóry a o špinavosti monarchie, myslí na Božie prikázania a následné požehnania a kliatby, ktoré vyplývajú z poslušnosti alebo neposlušnosti.
Otázka podmienenosti a nepodmienenosti je zaujímavá z hľadiska psychológie. Niektoré deti sú vychovávané v prostredí pripravenej afirmácie, ktorá je vnímaná ako bezpodmienečná; že výchova môže vyústiť buď do radostného sebaprijatia, alebo do prehnaného pocitu vlastnej dôležitosti.
Niektoré deti sú vychovávané v kontexte nekonečného morálneho naliehania a implicitného nesúhlasu; čo môže vyústiť buď do silného zmyslu pre povinnosť, alebo do hlbokého poňatia zlyhania a nedostatočnosti.
A preto je dôležité udržiavať napätie medzi týmito dvoma akcentmi.
Tradícia Tóry, ktorú tu vyjadril Dávid, uznávala, že moc nikdy nemôže uniknúť etickej podmienenosti Boha. Tieto tri výroky týkajúce sa Joaba, Barzillaiho a Šimeiho predstavujú veľmi veľkú výzvu k Dávidovej minulej histórii. Táto apelácia na naratívnu minulosť je silným potvrdením, že minulosť pretrváva do súčasnosti s obrovskou autoritou. Minulosti treba slúžiť, ctiť si ju a riešiť.
V posledných desaťročiach sme mohli pozorovať konflikty medzi ľuďmi a národnými štátmi, ktoré sú hlboko zakorenené v starých – ba prastarých – spomienkach. V mnohých z týchto bojov by si cudzinec mohol myslieť, že by sa mala vzdať moci minulosti – najmä keď je taká deštruktívna.
Ale nie je!
A tak minulosť pretrváva na mnohých miestach, ako to bolo u Dávida, ako kamene volajúce po spravodlivosti dávnych krívd. Dávidova výzva je pripomienkou toho, že naša nevyrovnaná minulosť medzi nami naďalej uplatňuje autoritu. Dávidova rada sa jednoznačne týka vyrovnania starých účtov; aj kladné tvrdenie o Barzillai je splatením starého dlhu.
Aj tu pôsobia obozretné „štátne dôvody“. Preto je Šalamún dvakrát vyzvaný, aby konal „múdro“, to znamená, aby robil to, čo je pre nový režim rozumné. A dôvodom na opatrnosť je, že tieto staré nepokoje budú pretrvávať s dôsledkami do budúcnosti. Joab predstavuje pre Šalamúna hrozbu, pretože, ako sme videli, sa postavil na stranu Adoniáša a možno predstavuje dobre formulovanú ideológiu, ktorá je proti vznikajúcej Šalamúnovej mestskej byrokracii.
Shimei môže predstavovať pokračujúci severný odpor, ktorý Dávidova dynastia nikdy účinne neprekonala. Naproti tomu Barzillai predstavuje tie veľké pozemkové rodiny, na ktorých môže byť Šalamún v nadchádzajúcom čase stále závislý. Zameranie sa na „dôvody stavu“ a potrebu obozretnosti nad vášňou nám pripomína, že Bibliu nemožno čítať len ako príbeh o súkromných osobách konajúcich na základe osobných pohnútok. V týchto príbehoch sú vždy zahrnuté väčšie ideologické problémy a pôsobia mocné systémové sily, ktoré si vyžadujú určitú ostražitosť pri čítaní.
Najdôležitejší bod, ktorý si treba všimnúť je, že v radách sme veľmi ďaleko od nabádania Tóry. Vznešené nároky Tóry nie sú prítomné, sú poháňané vášňou a rozvážnosťou.
Keď to tak vezmeme, stačí uznať, že David na smrteľnej posteli je osoba s hlbokým rozporom a nesúladom, uviaznutá medzi jasnými tvrdeniami viery a očividnými požiadavkami surovej moci. Ako uvidíme, toto napätie medzi vierou a mocou preniká do kníh Kráľov.
Meč v tejto rodine masívne pretrváva. Ako to vzalo Absaloma, tak teraz vzalo Adoniáša, Joaba a Šimeiho, pričom Abiatar je stále ohrozený. Podľa tradície je to počiatočný akt autonómie a vzbury zo strany Dávida, ktorý predurčil túto dynastiu k sebapožierajúcemu násiliu.
Príbeh je oknom do nášho vlastného násilia ako komunity, násilia zakoreneného v neobmedzenej autonómii a teraz pôsobiaceho proti všetkým a proti všetkým, ktorí sú v ceste súkromného získavania, či už manželiek alebo iného majetku. Hudba nie je v našej histórii taká hlasná ako vo filme, ale je taká zlovestná. A veľa z toho je v mene shalom.
