Prvá fáza vo vývoji židovskej mystiky pred jej vykryštalizovaním v stredovekej kabale je zároveň najdlhšia. Jej literárne pozostatky sú vysledovateľné počas obdobia takmer tisíc rokov, od prvého storočia pred naším letopočtom do desiateho nášho letopočtu a niektoré z jeho dôležitých záznamov sa zachovali. Napriek jeho dĺžke a bez ohľadu na výkyvy historického procesu, existuje každé opodstatnenie považovať ho za jedinú oddelenú fázu. Medzi fyziognómiou raného židovského mysticizmu a stredovekým kabalizmom je rozdiel, ktorý čas nezmazal.

Vývoj židovskej mystiky pred jej vykryštalizovaním v stredovekej kabale


Ak chcete pochopiť túto židovskú mystiku v prvom prípade nesmiete veriť v Boha a nejaké bludné zázraky alá Vatikán. Potom si prečítať napríklad knihy Maximiliena De Layetette o Anunnaki a Sumeri, aby ste vedeli, kto sú Padlí Anjeli Anunnaki Nephilim, lebo to boli oni čo dali ľudstvu neexistujúcich Bohov, ktorých sa musíte povinne báť, aby ste neskončili v neexistujúcom pekle.

Potom musíte uveriť, že existujú mimozemské civilizácie, ktorú sú technologicky milióny rokov pred nami a nemajú záujem o zaostalých pozemšťanov.

Takže vám zostávajú jedine naši tvorcovia Anunnaki Elohim a ich nižšia skupina Nephilim. Anunnaki Elohim neuznávajú Bohov, to je najdôležitejšie. Tí vám žiadnych bohov nebudú prikazovať ako dnes Vatikán, dielo Anunnaki Nephilim.


Ďalši text o vývoj židovskej mystiky napísal hlupák Gershom Sholem veriaci na Jahweho, ale hodí pre zaujimavosť ako sa to vyvíjalo. Nebude sa zaoberať ani mnohými pseudepigrafickými a apokalyptickými dielami, akými sú Etiópska kniha Henochova a Štvrtá kniha Ezdrášova, ktoré nepochybne obsahujú prvky židovského mystického náboženstva.

Ich vplyv na ďalší vývoj židovskej mystiky nemožno prehliadnuť, ale predovšetkým sa obmedzí na analýzu spisov, ktorým sa doteraz v literatúre o židovskej náboženskej histórii venovala malá pozornosť. Keď upriamime svoju pozornosť na túto tému, hneď sme si vedomí nešťastnej skutočnosti, že o tých, ktorí sa hlásili k najstaršiemu organizovanému hnutiu židovskej mystiky v neskorých talmudských a potalmudských časoch, nie je prakticky nič známe.

Obdobie z ktorého k nám pochádzajú najvýraznejšie dokumenty. Podobne ako autori biblických apokryfov a pseudopigrafov, aj oni vo všeobecnosti dodržiavali prax skrývania svojej identity za veľkými menami minulosti. Je malá nádej, že sa niekedy dozvieme skutočnú identitu mužov, ktorí sa ako prví pokúsili, stále rozpoznateľný a opísateľný, obdarovať judaizmus slávou mystickej nádhery.

Len náhodou sa zachovali isté mená z radov mystikov neskoršieho obdobia. Tak počujeme o Josephovi ben Abbe, ktorý bol okolo roku 814 vedúcim rabínskej akadémie v Pumbedithe a o ktorom sa hovorí, že bol zbehlý v mystickej tradícii.

Ďalšie meno, ktoré sa vyskytuje s určitou frekvenciou, je meno Árona ben Samuela z Bagdadu, „otca tajomstiev“. Hoci jeho individualita mizne za dúhovým oparom legiend, niet pochýb o tom, že prispel k poznaniu mystickej tradície, aká sa v tom čase stala v Mezopotámii, do južného Talianska a odtiaľ k Židom Európy.

Ale toto sú muži z deviateho storočia, teda z čias, keď bola táto konkrétna forma mystiky už plne rozvinutá a v určitých ohľadoch dokonca na ústupe. Pre jeho klasické obdobie, približne od štvrtého do šiesteho storočia, sme ponechaní v tme, pokiaľ ide o vedúcich osobností. Je pravda, že poznáme mená niektorých talmudských autorít zo štvrtého storočia, ktorí študovali tajnú doktrínu – mužov ako Rava a jeho súčasník Aha ben Jacob – ale nemáme žiadny spôsob, ako zistiť, či boli akýmkoľvek spôsobom spojení so skupinami židovských gnostikov, ktorých spisy máme v rukách.

Palestína bola kolískou hnutia, to je isté. Poznáme aj mená najvýznamnejších predstaviteľov mystického a teozofického myslenia medzi učiteľmi Mišny. Patrili ku skupine žiakov Johanana ben Zakkaia na prelome prvého storočia nášho letopočtu. Existuje dobrý dôvod domnievať sa, že dôležité prvky tejto duchovnej tradície boli udržiavané pri živote v malých ezoterických kruhoch.

Zdá sa, že spisovatelia, ktorí sa na konci talmudskej epochy pokúsili o syntézu svojej novej náboženskej viery a tým položili základy úplne novej literatúry, dostali z tejto štvrte dôležité podnety.

Vieme, že v období druhého chrámu sa už vo farizejských kruhoch vyučovala ezoterická doktrína. Prvá kapitola Genezis, príbeh o stvorení (Maaseh Bereshith) a prvá kapitola Ezechiela, vízia Božieho trónneho voza („Merkaba“), boli obľúbenými témami diskusií a výkladov, ktoré sa zjavne považovali za nevhodné zverejniť.

Pôvodne sa tieto diskusie obmedzovali na objasnenie a výklad príslušných biblických pasáží. Tak svätý Hieronym v jednom zo svojich listov spomína židovskú tradíciu, ktorá zakazuje študovať začiatok a koniec Knihy Ezechielovej pred dokončením knihy.

Zdá sa však pravdepodobné, že špekulácie nezostali len pri komentároch k biblickému textu. Hayoth, „živé bytosti“ a ďalšie predmety Ezechielovho videnia boli počaté ako anjeli, ktorí tvoria anjelskú hierarchiu na Nebeskom dvore. Pokiaľ sa naše vedomosti obmedzujú na skromný fragmentárny materiál roztrúsený v rôznych častiach Talmudu a Midrašimu, pravdepodobne nebudeme schopní povedať, do akej miery to boli mystické a teozofické špekulácie v užšom zmysle.

Je dobre známou skutočnosťou, že editor Mišny, patriarcha Jehuda „Svätý“, výrazný racionalista, urobil všetko, čo mohol, aby vylúčil zmienky o Merkabe, angelológii atď. Veľa tohto materiálu sa zachovalo v druhej zbierke Mišny, takzvanej Tosefte, a práve z tohto a z iných fragmentov môžeme vyvodiť určité závery o charaktere týchto špekulácií.


No vidite, už sme sa dostali k nejakým anjelom, ktorých nikto nikdy nevidel a ani neuvidí. Neexistujú. Tí anjeli sú práve Anunnaki Nephilim a ich rôzni pomocníci ktorých si jednoducho naklonovali.


Naša úloha v tomto smere by bola nepochybne značne uľahčená, keby sme si boli istí, že niektoré apokryfné diela napísané na podobné témy, ako napríklad Kniha Enocha alebo Abrahámova Apokalypsa, aby sme spomenuli len niektoré z najvýznamnejších sa dajú vytvoriť základy ezoterickej doktríny vyučovanej učiteľmi Mišny; ale presne tu sme ponechaní v tme.

Hoci na tému týchto apokryfov vyrástla obrovská literatúra, pravdou je, že nikto nevie s istotou, do akej miery odrážajú názory zdieľané mišnajskými autoritami. Nech už je to akokoľvek – a dokonca aj pripúšťame, že v niektorých z týchto spisov je možné vysledovať vplyv Esénov – jedna skutočnosť zostáva istá: hlavné subjekty neskoršej merkabahskej mystiky už zaujímajú ústredné postavenie v túto najstaršiu ezoterickú literatúru, ktorú najlepšie reprezentuje Kniha Enocha.

Kombinácia apokalyptickej s teozofiou a kozmogóniou je zdôrazňovaná takmer nadmieru: „Vetci nielenže vnímali nebeské zástupy, nebo s jeho anjelmi, ale celá táto apokalyptická a pseudopigrafická literatúra je prešpikovaná reťazou nových odhalení o skrytej sláve veľkého Veličenstva, jeho tróne, jeho paláci… nebeských sfér týčiacich sa jedna nad druhou, raja, pekla a nádobách duší.“

Toto je úplne správne a samo osebe postačuje na to, aby dokázať podstatnú kontinuitu myslenia o Merkabe vo všetkých jej troch štádiách: anonymné konventikuly starých apokalyptikov; špekulácie Merkabah mišnajských učiteľov, ktorí sú nám známi podľa mena; a merkabahský mysticizmus neskorých a potalmudských čias, ako sa odráža v literatúre, ktorá sa k nám dostala.

Máme tu do činenia s náboženským hnutím osobitého charakteru, ktorého existencia s konečnou platnosťou vyvracia starý predsudok, podľa ktorého boli všetky produktívne náboženské energie ranej apokalyptiky absorbované kresťanstvom a do neho po jeho vzostupe.